Samohlásky a dvojhlásky

Slovenčina má šesť krátkych samohlások a, ä, e, i, o, u, päť dlhých samohlások á, é, í, ó, ú a štyri dvojhlásky ia, ie, iu, ô. Na označenie samohlásky i/í sa používajú dve písmená, i/í, ale aj y/ý.

Dvojhlásky (diftongy)

Tri z nich, ia, ie, iu, tvorí neslabičné i a jedna zo samohlások a, e, u. Štvrtou dvojhláskou je ô a tvorí ju neslabičné u a samohláska o.

Ako spoznať dvojhlásku?

• dvojhlásky patria vždy do jednej slabiky a nedajú sa od seba oddeliť, napr. pia-tok a nie pi-atok, bie-ly a nie bi-ely. Ak sa vedľa seba vyskytnú dve samohlásky, ktoré oddeliť môžeme, tak to diftong nie je. Je to tak často v cudzích slovách, napr. prémi-a, gymnázi-um, z Ázi-e…
• dvojhlásky ia a iu môžu nasledovať iba po mäkkej alebo obojakej spoluhláske, ie môže nasledovať aj po tvrdých spoluhláskach
• žiadna dvojhláska nemože nasledovať po spoluhláske j, alebo po inej po inej samohláske, píšeme frajer a nie fraier, zajac a nie zaiac
• diftongy ia, ie, iu nemôžu stáť na začiatku slova ani slabiky, píšeme jahoda a nie iahoda, jedľa a nie iedľa, Julka a nie Iulka, objaviť a nie obiaviť
• dvojhláska ô na začiatku slova stáť môže, napr. ôsmy, ôsmačka…

Písanie ä

Samohláska ä sa dnes pri výslovnosti takmer vždy nahrázda samohláskou e. Slov, v ktorých sa samohláska ä píše, nie je veľa. Hovoríme im vymenované slová, a treba sa ich naučiť podobne ako vybrané slová. Učenie nám zjednodušia tri základné pravidlá:

• samohláska ä sa môže vyskytnúť iba po perných spoluhláskach b, m, p, v
• častejšie sa objavuje v koreni slov ako v koncovkách
• nikdy nestojí na začiatku slova

Slová so samohláskou Ä po písmene B

Samohláska ä sa po spoluhláske b vyskytuje v podstatných menách, ktoré pomenúvajú mláďatá ľudí a zvierat, napr. žriebä, holúbä, bábä, v ich dlhších tvaroch s koncovkou -tko, napr.: žriebätko, holúbätko, bábätko a nájdeme ju aj v prídavných menách od ich odvodených, napr. žriebäcí, holubäcí.

Slová so samohláskou Ä po písmene M

Samohláska ä sa po spoluhláske m vyskytuje v niekoľkých základných a viacerých od nich odvodených slovách:

• mäkký: mäkší, mäkčiť, mäkčeň, mäknúť, mäkkosť, mäkušký, mäkunký, mäkučký, obmäkčiť, odmäk
• mäso : mäsový, mäsko, mäsiar, mäsiarstvo
• mäta: mätový
• mädliť: pomädliť si
• pamäť: pamätný, pamätlivý, pamätať, pamätník, pamätníček, pamätihodnosť, rozpamätať sa, spamätať sa, zapamätať si, naspamäť, spamäti
• smäd: smädný, smädiť, smädno, vysmädnúť
• najmä
• Demänová: demänovský, Demänovčan/ka, Demänovka

Okrem toho ju nájdeme aj v tvaroch slovesa miasť – mätiem, mätieš, mätie, mätieme, mätiete, mätú a v slovách od ich odvodených zmätok, zmätkár, zmätený, pomätenec, pomätený.

Slová so samohláskou Ä po písmene P

Samohláska ä sa po spoluhláske p vyskytuje v niekoľkých základných a viacerých od nich odvodených slovách:

• päť: päták, pätina, pätoro, päťka aj pätnásť, päťdesiat, päťsto, päťstoročný, päťuholník, ostopäť, päťminútovka
• päta: pätný, pätový, pätka, pätiť, opätok, podpätok, úpätie
• opäť: opätovať, opätovný, späť, spätne, spätný, spätkovať, zaspätkovať, naspäť

Samohláska ä je aj súčasťou zložených slovies, ktoré končia na -päť: pripäť, napäť (napätie, napätý), odopäť, späť (spätý), vypäť (vypätý), zapäť (zapätý)…

Nájdeme ju aj v podstatných menách, ktoré pomenúvajú mláďatá ľudí a zvierat, napr. chlápä, púpä a v ich dlhších tvaroch s koncovku -tko, napr.: chlápätko, púpätko.

Slová so samohláskou Ä po písmene V

Samohláska ä sa po spoluhláske p vyskytuje v niekoľkých základných a viacerých od nich odvodených slovách:

• väčší: väčšina, zväčšiť, zväčšenina, zväčša, poväčšine, väčšmi
• vädnúť: zvädnúť, zvädnutý, povädnutý
• väz: väzba, väzeň, väznica, väzniť, nadväzovať, obväz, úväzok, uväzovať, záväzok, zaväzovať sa, záväzný, zväz; zväzový, zväzok
• hovädo: hovädzí, hovädzina
• nevädza: nevädzový
• svätý: svätiť, svätec, svätica, vysvätiť, posvätiť, svätyňa, svätokrádež, Svätopluk
• deväť: devätina, devätoro, devätnásť, deväťdesiat, deväťdňový, deväťmesačný, deväťročný, devätorák
• odkväcnúť

Dvojhlásky ia, ie, iu

Tri slovenské dvojhlásky ia, ie, iu spravidla stoja tam, kde po tvrdých spoluhláskach nasledujú dlhé samohlásky á, é, ú, porovnaj: mestá ale vrecia, tvrdú ale krajšiu. Dvojhlásky ia, ie, iu nemôžu stáť na začiatku slova ani slabiky, preto píšeme jahoda a nie iahoda, jedľa a nie iedľa, Julka a nie Iulka.

Dvojhláska ia sa vyskytuje:

• v základoch aj koncovkách slov po mäkkých alebo obojakých spoluhláskach okrem j, napr: bocian, čiara, diaľka, cudzia, stridžia, fialka, liať, zemiak, peniaz, priateľka, desiata, šiator, tiaž, viac, železiar, žiara…
• v osobných koncovkách slovies v prítomnom čase, napr.: voňať > voniam, voniaš, vonia…, vešať > vešiam, vešiaš, vešia…
• v neurčitkoch slovies, napr. siať, hriať, vziať…

Dvojhláska ie sa vyskytuje:

• v základoch slov po všetkých spoluhláskach okrem j v domácich aj prevzatých slovách: bielok, cieľ, čielko, dieťa, cudzie, stridžie, hygiena, ihielka, plachietka, okienko, mlieko, miesto, niečí, pierko, rieka, sieť, šiesty, tielko, viezť, jazierko, žienka…
• v príponách opakovacích slovesách: robievať, chodievať, vravievať…
• v osobných koncovkách slovies v prítomnom čase, napr.: rozumieť > rozumiem, rozumieš, rozumie…, brať > beriem, berieš, berie…, niesť > nesiem, nesieš, nesie…
• v neurčitkoch slovies, napr.: trieť, vidieť, sedieť, hľadieť…

Dvojhláska iu sa vyskytuje iba v koncovkách:

• v datíve jednotného čísla podstatných mien podľa vzoru vysvedčenie: vysvedčeniu, zdraviu, svitaniu…
• v akuzatíve jednotného čísla prídavných mien a komparatívov ženského rodu podľa vzoru cudzí: cudziu, krajšiu, páviu…

Dvojhláska ô je jediné písmeno slovenskej abecedy s vokáňom. Podobne ako dvojhlásky ia, ie, iu, ani ô nemôže nasledovať po samohláske, alebo po písmene j. V spisovnej slovenčine nikdy nestojí na konci slova.

Dvojhlásku ô nájdeme:

• na začiatku malého počtu slov, napr. ôsmy, ôsmak, ôstie, a objaví sa aj na začiatku niektorých genitívov jednoslabičných slov: ôk (oko), ôs (osa),
• v predponách, (do-) dô-, (po-) pô-: dôvod, dôraz, dôkaz, dôstojník, dôchodca, dôsledný, dôvodiť, pôvod, pôrod, pôvab, pôstny, pôžitok…,
• v základe jednoslabičných podstatných mien mužského rodu, napr. bôb, bôľ, bôr, drôt, knôt, kôl, kôň, kôš, nôž, pôjd, pôst, stôl, vôl a v niekoľkých viacslabičných slovách mužského rodu: kôpor, rôsol…,
• v základe niekoľkých viacslabičných podstatných mien ženského rodu: hrôza, chôdza, kôlňa, kôra, nôta, pôda, štôlňa, tôňa, vôňa, vôľa…,
• v koncovkách, v 2. páde množného čísla podstatných mien ženského a stredného rodu, ako dôsledok predĺženia samohlásky o > ô: doba > dôb, kofola > kofôl, lopta > lôpt, nota > nôt, osoba > osôb, oko > ôk, škola > škôl, voda > vôd, zhoda > zhôd…,
• v zdrobneninách: bok > bôčik, guľa > guľôčka, jahoda > jahôdka, klbko > klbôčko, noc > nôcka, oblok> oblôčik, plot > plôtik, rok > rôčik, tajnosť > tajnôstka…,
• v základe slov, ktoré patria k iným slovným druhom rôzny, môj, ôsmy, skôr, vôbec, kvôli, vôkol a v ich odvodeninách rôznosť, ôsmacky, najskôr, navôkol, a tiež v tvaroch slovesa môcť a budúcom čase slovesa ísť > pôjdem.

Podľa dĺžky sa samohlásky (vokály) delia na krátke a dlhé.

Dlhá samohláska sa vyslovuje približne tak dlho ako dve krátke samohlásky: é = e + e. Dlhé samohlásky píšeme s dĺžňom.

Dĺžka samohlásky dokáže meniť význam alebo tvar slov, napr.: cestovný pas a úzky pás, dve déčka a pekná dečka, malý krík a hlasný krik, deti sa boja a žltá bója, snehová guľa a sud sa gúľa.

Všetky slovenské dvojhlásky (diftongy) sú dlhé. Ich zámena za krátku samohlásku môže tiež meniť význam alebo tvar slova, napr.: zvláštne čary a krivé čiary, už je streda a tréner strieda hráča a iné.