Dvojhláska ô je jediné písmeno slovenskej abecedy s vokáňom. Podobne ako dvojhlásky ia, ie, iu, ani ô nemôže nasledovať po samohláske, alebo po písmene j. V spisovnej slovenčine nikdy nestojí ani na konci slova, no v niektorých slovenských nárečiach tam byť môže.

Dvojhláska ô sa vyskytuje:

• v základe slov po mäkkých, tvrdých aj obojakých spoluhláskach: tobôž, kocôčka, dôvera, kefôčka, strigôň, lahôdka, chôdza, kôš, lôžko, môcť, nôž, spôsob, hrôza, osôbka, šôpka, stôl, vôňa…
• ako jediná z dvojhlások môže stáť aj na začiatku slova, hoci je takých slov veľmi málo: ôsmy, ôsmak, ôstie, ôk (oko), ôs (osa)
• mimoriadne častá je v zdrobneninách za pôvodne krátke o: plot > plôtik, jahoda > jahôdka, kvapka > kvapôčka, noc > nôcka…
• pozor si treba dávať pri písaní v slovách, kde nasleduje po spoluhláske V: vôbec, kvôli, vôkol, vôňa, vôľa…