Čítanie s porozumením

Kráľ Midas sa rád prechádzal po lúkach a počúval ako Pán, boh pastvín a ochranca stád, hrá na syrinx, trstinovú píšťalu. Pán videl, ako sa Midasovi jeho pesničky páčili a začal sa domnievať, že hrá lepšie ako Apollón. Vyzval teda božstvo pohoria Tmólos, aby rozsúdilo, kto z nich hrá lepšie. Prvý zahral Pán divokú barbarskú pesničku. Potom Apollón uchopil nádhernú lýru a k nebu sa niesli sladké tóny. Tmólos dojatý vyzval Pána, aby pred Apollónovou lýrou sklonil svoj syrinx. Midas s nevôľou počúvol rozsudok. A pretože si myslel, že všetkému rozumie, vyhŕkol: „To nie je možné. Pánova pesnička je stokrát krajšia. Nemáš uši?“ Rozezlený Apollón k nemu pristúpil a spravil z jeho uší oslie. „Teraz máš uši, aké ti patria,“ povedal boh a zmizol. Midas oľutoval, že sa do sporu plietol. Doma si oviazal okolo hlavy turban, aby nikto jeho tajomstvu neprišiel na kĺb. Po čase mu ale narástli vlasy tak, že musel zavolať holiča. Zaprisahal ho, že o jeho tajomstve nesmie nikomu ani muknúť, inak zaplatí životom. Holiča tajomstvo neskutočne ťažilo. Nakoniec vykopal za mesto jamu, zašeptal do nej svoje tajomstvo a zahrnul ju. Na tom mieste potom vyrástla trstina a vždy počas vetra šeptala: „Kráľ Midas má oslie uši.“ Tak sa kráľovo tajomstvo dozvedel kde kto. Ľudia sa spokojne usmievali a hovorili si, že je škoda, že takým darom bohovia neobdaria všetkých hlupákov.

Pršalo. Princ Karas a jeho hovoriaci cap Pedro mali, našťastie, od pána kráľa obrovský dáždnik, pod ktorý sa schovali. Odpoludnia dážď ustal a naši dobrodruhovia pokračovali v ceste za princeznou. O tri hodiny prišli k hlbokej rieke. Tak hlbokej, že ani dáždnikom nedosiahli na dno. Princ Karas vedel plávať a tak si začal dávať dole svoje kráľovské tričko a obliekať svoje kráľovské plavky. Cap Pedro plávať nevedel a začal sa pásť na lúke pri brehu.

„Pedro, musíme sa dostať cez rieku!“ povedal princ Karas, keď bol už prezlečený.

„Ja viem, len som čakal, kým sa prezlečieš do plaviek,“ odpovedal cap, prestal sa pásť a otvoril dáždnik.

Princ sa začudoval, pretože nebo bolo úplne modré. Cap ale otočil dáždnik hore nohami, takže z neho vznikol akýsi čln, na ktorom cap ľahko preplával rieku, zatiaľ čo chudák princ plával vedľa.

Grin5X, mimozemšťan, ktorý nešťastnou náhodou pricestoval do jedného mesta na Zemi, sa smutne prechádzal ulicami. Keď zrazu uvidel kamennú misu, z ktorej vystrekovala akási priehľadná tekutina. Vedľa stále jedna z tých pozemských dvojnohých bytostí a beznádejne sa dívala do tej obrovskej vane.

„Hu-wuru ataj pute mu-kha?“ spýtal sa súcitne Grin5X bez toho, aby si uvedomil, že jeho rodnej reči asi nikto nebude rozumieť. Potom sa pozrel na dno onej misy a bolo mu jasné, čo sa stalo – tej bytosti spadol dolu kovový krúžok na prst. Taký krúžok videl Grin5X len jedenkrát u svojej prababičky, keď ešte čipy neboli zabudované priamo v tele obyvateľov jeho planéty, ale nosili sa práve v takom prstienku.

Mimozemšťan sa ponoril, ale nedošlo mu, že celé jeho telo je magnetické. A tak sa mu na kožu nalepilo okrem lesklého krúžku aj veľa okrúhlych kovových plochých kameňov a dokonca aj veľká železná mreža, takže tekutina začala vystrekovať ešte rýchlejšie a nebohého ufóna vystrelila nad námestie.

Dievča pri kamennej mise si len pomyslela, že ten jej prstienok od tatinka je asi vážne kúzelný.