Samohlásky a dvojhlásky

Slovenčina má šesť krátkych samohlások a, ä, e, i, o, u, päť dlhých samohlások á, é, í, ó, ú a štyri dvojhlásky ia, ie, iu, ô. Na označenie samohlásky i/í sa používajú dve písmená, i/í, ale aj y/ý.

Dvojhlásky (diftongy)

Tri z nich, ia, ie, iu, tvorí neslabičné i a jedna zo samohlások a, e, u. Štvrtou dvojhláskou je ô a tvorí ju neslabičné u a samohláska o.

Ako spoznať dvojhlásku?

• dvojhlásky patria vždy do jednej slabiky a nedajú sa od seba oddeliť, napr. pia-tok a nie pi-atok, bie-ly a nie bi-ely. Ak sa vedľa seba vyskytnú dve samohlásky, ktoré oddeliť môžeme, tak to diftong nie je. Je to tak často v cudzích slovách, napr. prémi-a, gymnázi-um, z Ázi-e…
• dvojhlásky ia a iu môžu nasledovať iba po mäkkej alebo obojakej spoluhláske, ie môže nasledovať aj po tvrdých spoluhláskach
• žiadna dvojhláska nemože nasledovať po spoluhláske j, alebo po inej po inej samohláske, píšeme frajer a nie fraier, zajac a nie zaiac
• diftongy ia, ie, iu nemôžu stáť na začiatku slova ani slabiky, píšeme jahoda a nie iahoda, jedľa a nie iedľa, Julka a nie Iulka, objaviť a nie obiaviť
• dvojhláska ô na začiatku slova stáť môže, napr. ôsmy, ôsmačka…

Písanie ä

Samohláska ä sa dnes pri výslovnosti takmer vždy nahrázda samohláskou e. Slov, v ktorých sa samohláska ä píše, nie je veľa. Hovoríme im vymenované slová, a treba sa ich naučiť podobne ako vybrané slová. Učenie nám zjednodušia tri základné pravidlá:

• samohláska ä sa môže vyskytnúť iba po perných spoluhláskach b, m, p, v
• častejšie sa objavuje v koreni slov ako v koncovkách
• nikdy nestojí na začiatku slova

Slová so samohláskou Ä po písmene B

Samohláska ä sa po spoluhláske b vyskytuje v podstatných menách, ktoré pomenúvajú mláďatá ľudí a zvierat, napr. žriebä, holúbä, bábä, v ich dlhších tvaroch s koncovkou -tko, napr.: žriebätko, holúbätko, bábätko a nájdeme ju aj v prídavných menách od ich odvodených, napr. žriebäcí, holubäcí.

Slová so samohláskou Ä po písmene M

Samohláska ä sa po spoluhláske m vyskytuje v niekoľkých základných a viacerých od nich odvodených slovách:

• mäkký: mäkší, mäkčiť, mäkčeň, mäknúť, mäkkosť, mäkušký, mäkunký, mäkučký, obmäkčiť, odmäk
• mäso : mäsový, mäsko, mäsiar, mäsiarstvo
• mäta: mätový
• mädliť: pomädliť si
• pamäť: pamätný, pamätlivý, pamätať, pamätník, pamätníček, pamätihodnosť, rozpamätať sa, spamätať sa, zapamätať si, naspamäť, spamäti
• smäd: smädný, smädiť, smädno, vysmädnúť
• najmä
• Demänová: demänovský, Demänovčan/ka, Demänovka

Okrem toho ju nájdeme aj v tvaroch slovesa miasť – mätiem, mätieš, mätie, mätieme, mätiete, mätú a v slovách od ich odvodených zmätok, zmätkár, zmätený, pomätenec, pomätený.

Slová so samohláskou Ä po písmene P

Samohláska ä sa po spoluhláske p vyskytuje v niekoľkých základných a viacerých od nich odvodených slovách:

• päť: päták, pätina, pätoro, päťka aj pätnásť, päťdesiat, päťsto, päťstoročný, päťuholník, ostopäť, päťminútovka
• päta: pätný, pätový, pätka, pätiť, opätok, podpätok, úpätie
• opäť: opätovať, opätovný, späť, spätne, spätný, spätkovať, zaspätkovať, naspäť

Samohláska ä je aj súčasťou zložených slovies, ktoré končia na -päť: pripäť, napäť (napätie, napätý), odopäť, späť (spätý), vypäť (vypätý), zapäť (zapätý)…

Nájdeme ju aj v podstatných menách, ktoré pomenúvajú mláďatá ľudí a zvierat, napr. chlápä, púpä a v ich dlhších tvaroch s koncovku -tko, napr.: chlápätko, púpätko.

Slová so samohláskou Ä po písmene V

Samohláska ä sa po spoluhláske p vyskytuje v niekoľkých základných a viacerých od nich odvodených slovách:

• väčší: väčšina, zväčšiť, zväčšenina, zväčša, poväčšine, väčšmi
• vädnúť: zvädnúť, zvädnutý, povädnutý
• väz: väzba, väzeň, väznica, väzniť, nadväzovať, obväz, úväzok, uväzovať, záväzok, zaväzovať sa, záväzný, zväz; zväzový, zväzok
• hovädo: hovädzí, hovädzina
• nevädza: nevädzový
• svätý: svätiť, svätec, svätica, vysvätiť, posvätiť, svätyňa, svätokrádež, Svätopluk
• deväť: devätina, devätoro, devätnásť, deväťdesiat, deväťdňový, deväťmesačný, deväťročný, devätorák
• odkväcnúť

Dvojhlásky ia, ie, iu

Tri slovenské dvojhlásky ia, ie, iu spravidla stoja tam, kde po tvrdých spoluhláskach nasledujú dlhé samohlásky á, é, ú, porovnaj: mestá ale vrecia, tvrdú ale krajšiu. Dvojhlásky ia, ie, iu nemôžu stáť na začiatku slova ani slabiky, preto píšeme jahoda a nie iahoda, jedľa a nie iedľa, Julka a nie Iulka.

Dvojhláska ia sa vyskytuje:

• v základoch aj koncovkách slov po mäkkých alebo obojakých spoluhláskach okrem j, napr: bocian, čiara, diaľka, cudzia, stridžia, fialka, liať, zemiak, peniaz, priateľka, desiata, šiator, tiaž, viac, železiar, žiara…
• v osobných koncovkách slovies v prítomnom čase, napr.: voňať > voniam, voniaš, vonia…, vešať > vešiam, vešiaš, vešia…
• v neurčitkoch slovies, napr. siať, hriať, vziať…

Dvojhláska ie sa vyskytuje:

• v základoch slov po všetkých spoluhláskach okrem j v domácich aj prevzatých slovách: bielok, cieľ, čielko, dieťa, cudzie, stridžie, hygiena, ihielka, plachietka, okienko, mlieko, miesto, niečí, pierko, rieka, sieť, šiesty, tielko, viezť, jazierko, žienka…
• v príponách opakovacích slovesách: robievať, chodievať, vravievať…
• v osobných koncovkách slovies v prítomnom čase, napr.: rozumieť > rozumiem, rozumieš, rozumie…, brať > beriem, berieš, berie…, niesť > nesiem, nesieš, nesie…
• v neurčitkoch slovies, napr.: trieť, vidieť, sedieť, hľadieť…

Dvojhláska iu sa vyskytuje iba v koncovkách:

• v datíve jednotného čísla podstatných mien podľa vzoru vysvedčenie: vysvedčeniu, zdraviu, svitaniu…
• v akuzatíve jednotného čísla prídavných mien a komparatívov ženského rodu podľa vzoru cudzí: cudziu, krajšiu, páviu…

Dvojhláska ô je jediné písmeno slovenskej abecedy s vokáňom. Podobne ako dvojhlásky ia, ie, iu, ani ô nemôže nasledovať po samohláske, alebo po písmene j. V spisovnej slovenčine nikdy nestojí na konci slova.

Dvojhlásku ô nájdeme:

• na začiatku malého počtu slov, napr. ôsmy, ôsmak, ôstie, a objaví sa aj na začiatku niektorých genitívov jednoslabičných slov: ôk (oko), ôs (osa),
• v predponách, (do-) dô-, (po-) pô-: dôvod, dôraz, dôkaz, dôstojník, dôchodca, dôsledný, dôvodiť, pôvod, pôrod, pôvab, pôstny, pôžitok…,
• v základe jednoslabičných podstatných mien mužského rodu, napr. bôb, bôľ, bôr, drôt, knôt, kôl, kôň, kôš, nôž, pôjd, pôst, stôl, vôl a v niekoľkých viacslabičných slovách mužského rodu: kôpor, rôsol…,
• v základe niekoľkých viacslabičných podstatných mien ženského rodu: hrôza, chôdza, kôlňa, kôra, nôta, pôda, štôlňa, tôňa, vôňa, vôľa…,
• v koncovkách, v 2. páde množného čísla podstatných mien ženského a stredného rodu, ako dôsledok predĺženia samohlásky o > ô: doba > dôb, kofola > kofôl, lopta > lôpt, nota > nôt, osoba > osôb, oko > ôk, škola > škôl, voda > vôd, zhoda > zhôd…,
• v zdrobneninách: bok > bôčik, guľa > guľôčka, jahoda > jahôdka, klbko > klbôčko, noc > nôcka, oblok> oblôčik, plot > plôtik, rok > rôčik, tajnosť > tajnôstka…,
• v základe slov, ktoré patria k iným slovným druhom rôzny, môj, ôsmy, skôr, vôbec, kvôli, vôkol a v ich odvodeninách rôznosť, ôsmacky, najskôr, navôkol, a tiež v tvaroch slovesa môcť a budúcom čase slovesa ísť > pôjdem.

Podľa dĺžky sa samohlásky (vokály) delia na krátke a dlhé.

Dlhá samohláska sa vyslovuje približne tak dlho ako dve krátke samohlásky: é = e + e. Dlhé samohlásky píšeme s dĺžňom.

Dĺžka samohlásky dokáže meniť význam alebo tvar slov, napr.: cestovný pas a úzky pás, dve déčka a pekná dečka, malý krík a hlasný krik, deti sa boja a žltá bója, snehová guľa a sud sa gúľa.

Všetky slovenské dvojhlásky (diftongy) sú dlhé. Ich zámena za krátku samohlásku môže tiež meniť význam alebo tvar slova, napr.: zvláštne čary a krivé čiary, už je streda a tréner strieda hráča a iné.

Rytmické krátenie je jednou z osobitých čŕt slovenčiny. V súlade s týmto pravidlom sa v slovenčine skráti dlhá samohláska v koncovke vtedy, ak už pred ňou v základe slova je dlhá slabika, napr.: ženám <> trávam, pekný <> krásny. Dlhé sú tie slabiky, ktoré obsahujú dlhú samohlásku (á, é, í, ó, ú, ý), dvojhlásku (ia, ie, iu, ô) alebo dlhé slabičné spoluhlásky (ŕ, ĺ). Pravidlo o rytmickom krátení sa neuplatňuje všade, výnimky môžeme vymenovať podľa slovných druhov, pri ktorých sa vyskytujú:

Výnimky pri podstatných menách

• neskracuje sa prípona -í v 2. páde množného čísla podstatných mien ženského rodu, napr. spálňa → spální
• neskracujú sa pádové prípony podstatných mien stredného rodu, vzor VYSVEDČENIE, napr. ústie, (o) ústí, (s) ústím
• zachováva sa dvojhláska v prípone -iar, -iareň, a to aj po predošlej dlhej slabike, napr. múčiar, triediareň

Výnimky pri prídavných menách

• neskracujú sa pádové prípony živočíšnych prídavných mien, vzor PÁVÍ, napr. kohútí, kohútia, kohútieho

Výnimky pri zámenách

• neskracujú sa tvary neurčitých zámen, ktoré sú zložené s časticami nie-, bár-, bárs-, bohvie-, čertvie-, ktovie-, neviem-, napr. niečí, bohviekým

Výnimky pri číslovkách

• neskracuje sa druhá časť zložených násobných čísloviek, napr. prvýkrát, párkrát

Výnimky pri slovesách

• dlhá je koncovka 3. osoby množného čísla -ia, napr. chvália
• neskracuje sa prípona prechodníka -iac, napr. chváliac
• neskracuje sa prípona príčastia -iaci, napr. chváliaci
• dlhé sú aj koncovky opakovacích slovies na -ievať, napr. chválievať
• neskracujú sa osobné koncovky slovies, vzor ROZUMIEŤ, napr. zmúdrieť, zmúdriem, zmúdrieš

Výnimky pri zložených slovách

• v slovách s predponami ná-, zá-, sú- môže byť nasledujúca slabika dlhá, napr. nádielka, zásielka, súčiastka

Niektoré spoluhlásky sa pri výslovnosti menia tak, že sa prispôsobujú iným hláskam, preto sa stáva, že ich inak napíšeme a inak vyslovíme. Odborne sa tento jav nazýva spodobovanie (asimilácia) a patrí k typickým črtám slovenčiny. Podľa znelosti delíme spoluhlásky na:

Spodobovanie v slovenčine je spätné, to znamená, že sa mení (spodobuje) iba prvá hláska, druhá zostáva nezmenená. K spodobovaniu dochádza:

1. na konci slova pred medzerou sa znelá spoluhláska, zmení na neznelú
   

   napíšeme	holub	chlad	loď	imidž	mozog	batoh
   vyslovíme	holup	chlat	loť	imič	mozok	batoch

   
   
2. na začiatku slova

   napíšeme	včela	vtáčí
   vyslovíme	fčela	ftáčí

   
   
3. vo vnútri slova

   napíšeme	labka	liečba	vráťme	priblížte
   vyslovíme	lapka	liedžba	vráďme	priblíšte

   
   
4. na hranici slov

   napíšeme	hrsť drobných	buď ticho	vlak hučí	pod stolom
   vyslovíme	hrzď drobných	buť ticho	vlag hučí	pot stolom

Pravidlá o spodobovaní sa týkajú aj predložiek s a z, napr. s dobrou náladou (vyslovíme z dobrou náladou), z pekného výletu (vyslovíme s pekného výletu), preto je pochopiteľné, že pri ich písaní mnohí váhajú. Spoľahlivou pomôckou je väzba týchto preložiek.

Predložku z (zo) používame iba v 2. páde jednotného aj množného čísla.
Napr.: z balkóna, z pivnice, z dvora, z tábora.
Spoľahlivo nám pomôže pádová otázka 2. pádu: Z koho? Z čoho?

Predložku s (so) používame iba v 7. páde, jednotného aj množného čísla.
Napr.: s ďalekou budúcnosťou, s ťažkou úlohou.
Spoľahlivo nám pomôže pádová otázka 7. pádu: S kým? S čím?