Dvojhláska ô je jediné písmeno slovenskej abecedy s vokáňom. Podobne ako dvojhlásky ia, ie, iu, ani ô nemôže nasledovať po samohláske, alebo po písmene j. V spisovnej slovenčine nikdy nestojí na konci slova.

Dvojhlásku ô nájdeme:

• na začiatku malého počtu slov, napr. ôsmy, ôsmak, ôstie, a objaví sa aj na začiatku niektorých genitívov jednoslabičných slov: ôk (oko), ôs (osa),
• v predponách, (do-) dô-, (po-) pô-: dôvod, dôraz, dôkaz, dôstojník, dôchodca, dôsledný, dôvodiť, pôvod, pôrod, pôvab, pôstny, pôžitok…,
• v základe jednoslabičných podstatných mien mužského rodu, napr. bôb, bôľ, bôr, drôt, knôt, kôl, kôň, kôš, nôž, pôjd, pôst, stôl, vôl a v niekoľkých viacslabičných slovách mužského rodu: kôpor, rôsol…,
• v základe niekoľkých viacslabičných podstatných mien ženského rodu: hrôza, chôdza, kôlňa, kôra, nôta, pôda, štôlňa, tôňa, vôňa, vôľa…,
• v koncovkách, v 2. páde množného čísla podstatných mien ženského a stredného rodu, ako dôsledok predĺženia samohlásky o > ô: doba > dôb, kofola > kofôl, lopta > lôpt, nota > nôt, osoba > osôb, oko > ôk, škola > škôl, voda > vôd, zhoda > zhôd…,
• v zdrobneninách: bok > bôčik, guľa > guľôčka, jahoda > jahôdka, klbko > klbôčko, noc > nôcka, oblok> oblôčik, plot > plôtik, rok > rôčik, tajnosť > tajnôstka…,
• v základe slov, ktoré patria k iným slovným druhom rôzny, môj, ôsmy, skôr, vôbec, kvôli, vôkol a v ich odvodeninách rôznosť, ôsmacky, najskôr, navôkol, a tiež v tvaroch slovesa môcť a budúcom čase slovesa ísť > pôjdem.