Prídavné mená

Prídavné mená (adjektíva) sú plnovýznamové slová. Označujú vlastnosti osôb, zvierat a vecí (nový sused, prefíkaná líška, drevené okno), ale aj javov či udalostí (mikulášska besiedka, zimné večery). Môžu nám tiež naznačiť, čie niečo je (susedovo auto, Evina taška, líščí chvost).

Prídavné mená sú ohybný slovný druh, môžeme ich skloňovať. Tvarom sa prídavné meno prispôsobuje podstatnému menu, ktorého vlastnosť označuje. Gramaticky sa s ním zhoduje v rode, čísle a páde (tzv. kategória zhody).

Časť prídavných mien môžeme aj stupňovať, to znamená, že dokážeme vyjadriť nielen to, aké niečo je (dlhá beseda, slabý hráč), ale aj zvýšenú, zníženú alebo konečnú mieru tejto vlastnosti (dlhšia beseda, najslabší hráč, posledné vystúpenie).

Pri prídavných menách určujeme tieto gramatické kategórie:

1. rod (mužský, ženský, stredný)
2. číslo (jednotné, množné)
3. pád (nominatív, genitív, datív, akuzatív, lokál, inštrumentál)

V školských úlohách je potrebné, aby sme určili druh prídavného mena (akostné, vzťahové alebo privlastňovacie) a u tých, ktoré sa dajú stupňovať, tiež určili stupeň – 1. stupeň (pozitív), 2. stupeň (komparatív), alebo 3. stupeň (superlatív).

Pre správne písanie i/y v koncovkách prídavných mien treba poznať skloňovací vzor (pekný, cudzí, páví, otcov, matkin), ku ktorému prídavné meno patrí.

Prídavné mená (adjektíva) označujú:

• vlastnosti podstatných mien, napr. šikmý svah, úzka cesta, belasé nebo, maškarný ples, čokoládová pena, trojčlenné družstvo),
• vlastníctvo alebo príslušnosť k osobe, zvieraťu či skupine (bratov bicykel, sestrina kolobežka, kocúrovo mraučanie, mačkin skok, dievčia hrdosť, človečie úsilie).

Na prídavné mená sa vo vete pýtame otázkami Aký, aká, aké?, Ktorý, ktorá, ktoré? alebo Čí, čia, čie?

• Aký je to človek? – Dobrý!
• Ktorá farba sa ti páči? – Modrá.
• Čie písmo to je? – Zuzkino, nie počkať, to bude kocúrovo!

V slovenčine skloňujeme prídavné mená podľa jedného z piatich vzorov. Prídavné mená radíme k vzoru na základe zakončenia, ale pomôcť nám môže aj ich význam.

Informácie o písaní správnych koncoviek prídavných mien podľa jednotlivých vzorov nájdete na ich príslušných stránkach: pekný, cudzí, páví, matkin, otcov.

Prídavné mená môžeme podľa významu zaradiť do jednej z nasledujúcich skupín:

∗ Akostné prídavné mená, ktoré označujú hraničnú mieru vlastnosti sa tiež nedajú stupňovať, napr. bosý, plný…

∗∗ Vzťahové prídavné mená môžeme niekedy stupňovať, ak sú použité v prenesenom význame, porovnaj: drevený stôl (stôl z dreva, nedá sa stupňovať) × prvý tanečník bol drevený, druhý ešte drevenejší (tanečník ako z dreva, teda meravý, neobratný, nešikovný, dá sa stupňovať).

∗∗∗ Vzťahové prídavné mená môžeme niekedy rozvíjať príslovkou, ak sú použité v prenesenom význame, porovnaj: zlatý prsteň (prsteň zo zlata, nedá sa rozviť príslovkou) × veľmi zlatý chlapec (chlapec, ktorý je ako zlato, veľmi dobrý, milý).

Zhoda prídavného mena s podstatným menom

Gramatická kategória zhody sa prejaví v tom, že prídavné meno sa svojím tvarom, teda v rode, v čísle a v páde, prispôsobuje podstatnému menu, ktorého vlastnosť označuje. Vezmime si tri prídavné a tri podstatné mená:
výborný, zlá, dobré / žiak, učiteľka, vysvedčenie
Ak by sme koncovky prídavných mien zmenili, vznikli by nám úplne iné spojenia:
dobré, výborný, zlá, / žiak, učiteľka, vysvedčenie

Koncovka -o alebo -e

Individuálne privlastňovacie prídavné mená v strednom rode majú v 1. a 4. páde jednotného čísla správne koncovku -o, napr. otcovo oko, mamino auto, Petrovo vysvedčenie, Hankino plece.
Koncovka -e sa pri privlastňovacích prídavných menách stredného rodu používa v 1. a 4. páde množného čísla, napr. otcove oči, mamine autá, Petrove vysvedčenia, Hankine plecia.

Koncovka -ova alebo -ová

Tieto dve koncovky sa najčastejšie pletú v názvoch ulíc, keď sa privlastňovacie prídavné mená s krátkym -ova (Kukučínova, Bottova či Kraskova ulica) zamieňajú za vzťahové prídavné mená s dlhým -ová (Konvaliková, Podhradová či Baštová ulica). Odlišuje ich otázka:
Bottova ulica – čia? ale Baštová ulica – aká?

Vlastnosti osôb, zvierat, vecí či javov môžeme nielen opisovať, ale aj porovnávať to, ako sa prejavujú, to znamená stupňovať ich.

Pri prídavných menách, ktoré možno stupňovať a majú pravidelné stupňovanie rozlišujeme 3 stupne:

• 1. stupeň (pozitív) – základná miera vlastnosti – žltý, nový, nízky, častý, klzký
• 2. stupeň (komparatív) – zvýšená alebo znížená miera vlastnosti
  • pomocou prípony -ší: žltší, novší, nižší
  • pomocou prípony -ejší: častejší, klzkejší, bystrejší
• 3. stupeň (superlatív) – najvyššia alebo najnižšia miera vlastnosti
  • pomocou predpony naj- a komparatívu: najžltší, najnovší, najnižší, najčastejší, najklzkejší, najbystrejší

Päť prídavných mien má v slovenčine nepravidelné stupňovanie:

• malý → menší → najmenší
• veľký → väčší → najväčší
• dobrý → lepší → najlepší
• zlý → horší → najhorší
• pekný → krajší → najkrajší