Slovné druhy

V slovenskej gramatike rozoznávame 10 slovných druhov. Päť z nich vo vete mení svoj tvar podľa toho, aký význam práve vyjadrujú, a preto ich voláme ohybné slovné druhy.

Ohýbanie vidíme napríklad na podstatnom mene škrečok, ktoré sa v nasledujúcej vete vyskytuje v troch tvaroch, na zámene ten, ktoré v nej je v dvoch tvaroch, aj na slovese mať, ktoré je tam tiež v dvoch tvaroch:

Máme škrečka, a ten škrečok nevie, čo má jesť, čo len s tým škrečkom budeme robiť?

Podľa toho, o akom ohybnom slovnom druhu hovoríme, používame aj rozličné názvy pre označenie spôsobu, akým sa slovo ohýba, čiže tvorí jednotlivé tvary:

Ďalších päť slovných druhov svoj tvar nemení ani vtedy, keď ich postavíme na rozličné miesto vo vete, preto ich nazývame neohybné slovné druhy. Vidíme to napríklad na príslovke rýchlo nasledujúcej vete.

Škrečka sme chceli rýchlo odviezť autom k veterinárovi, ale na rýchlo idúce auto si rada posvieti polícia.

Podstatné mená (substantíva) sú plnovýznamové slová. Označujú predovšetkým mená osôb, zvierat, rastlín, vecí, činností, vlastností, dejov a javov, napr.: Igor, kocúr, lavička, spievanie, dobrota, sneženie, pokoj…

Keď podstatné mená dávame do iných tvarov, hovoríme tomuto ohýbaniu skloňovanie (deklinácia).

Pri podstatných menách určujeme nasledujúce gramatické kategórie:

1. rod (mužský, ženský, stredný)
2. číslo (jednotné, množné)
3. pád (nominatív, genitív, datív, akuzatív, lokál, inštrumentál)
4. vzor (chlap, hrdina, dub, stroj, žena, ulica, dlaň, kosť, mesto, srdce, vysvedčenie, dievča)

Pri školských úlohách určujeme aj skloňovací vzor (chlap, hrdina, dub, stroj, žena, ulica, dlaň, kosť, mesto, srdce, vysvedčenie, dievča).

Podstatné mená (substantíva) najčastejšie označujú:

• osoby: ocino, prezidentka, Hanka
• zvieratá: škrečok, korytnačka, včela
• rastliny: tulipán, javor, tráva
• veci: tanier, obrus, kuchyňa
• činnosti: kreslenie, upratovanie
• vlastnosti: srdečnosť, usilovnosť
• deje a javy: búrka, rast, ticho
• stavy: zdravie, choroba, mladosť
• sviatky, názvy dní a mesiacov: Veľká noc, streda, máj
• zemepisné lokality a celky: dolina, Tatry, Gemer
• vedné odbory a školské predmety: jazykoveda, fyzika

Na podstatné mená sa vo vete pýtame otázkami kto? (osoby) alebo čo? (zvieratá, veci…). Spoznáme ich aj tak, že sa k nim dajú priradiť zámená ten, tá, to (pri pomnožných podstatných menách zámeno tie ).

Pri podstatných menách rozoznávame v slovenčine tri rody: mužský, ženský a stredný. Ako pomôcku na určovanie rodu používame ukazovacie zámená ten, tá alebo to (ten školník, tá učiteľka, to dieťa).

V muž. rode sa podstatné mená ešte delia na životné a neživotné. Rozdiel uvidíme, keď porovnáme ich tvary v genitíve a akuzatíve.

• Ak sa tvar slova v genitíve a akuzatíve jedn. čísla zhoduje, podstatné meno je životné, napr. (od) chlapa, vidím chlapa.

• Ak sa tvar slova v genitíve a akuzatíve jedn. čísla nezhoduje, podstatné meno je neživotné, napr. (od) duba, vidím dub.

Pozor: To, že v gramatike nejaké podstatné meno označíme ako životné neznamená, že musí označovať niečo, čo je živé. Strašiak, kostlivec či robot sú životné, aj keď nežijú, na druhej strane dub, vírus či hríb sú neživotné, hoci žijú.

Zvláštnou skupinou sú tzv. zvieracie podstatné mená. V jedn. čísle sa totiž skloňujú ako životné, no v množ. čísle ako neživotné podstatné mená. Výnimkou sú dvojtvary pri slovách pes, vlk a vták, pri ktorých je v množ. čísle možné použiť oba tvary, napr. severské psy, ťažní psi.

Ak pomenovanie zvieraťa vztiahneme na človeka, napr. v metafore, uplatní sa životné skloňovanie aj v množ. čísle, porovnajte:

V našich riekach sú dnes raky riečne skôr vzácnosťou ako pravidlom. Raci sú zraniteľní a náladoví, u ľudí tohto znamenia je dôležitá aj dôvera.

Gramatická kategória čísla nám slúži na to, aby sme vedeli rozlíšiť množstvo ľudí, vecí, zvierat, javov atď.

Jednotné číslo (singulár) označuje jednu osobu, zviera, či vec (učiteľ, orol, lavica, pravítko), množné číslo (plurál) používame vtedy, keď je osôb, zvierat či vecí viac ako jedna (učitelia, orly, lavice, pravítka). Veľká väčšina podstatných mien pravidelne tvorí tvary jednotného čísla aj množného čísla, označujú sa ako počítateľné podstatné mená.

Niektoré podstatné mená tvary oboch čísel netvoria, sú to:

1. pomnožné podstatné mená, majú iba tvary množného čísla, hoci označujú jednu vec alebo jav, napr.: vráta, nohavice, šaty, Vianoce, Košariská. Pomnožné podstatné mená sa pri počítaní dajú spojiť iba so skupinovými číslovkami, teda dvoje vrát, troje nohavíc, štvoro šiat…, preto sú spojenia so základnými číslovkami (dve vráta, tri nohavice, štyri šaty) nesprávne.
2. hromadné podstatné mená, majú iba tvary jednotného čísla, hoci sa nimi označujú skupiny osôb, zvierat alebo vecí, napr.: hmyz, učivo, korešpondencia. Ich množstvo vyjadrujeme spojením s neurčitými číslovkami, málo hmyzu, veľa učiva, množstvo korešpondencie…
3. látkové podstatné mená, označujú konkrétnu látku alebo materiál a majú iba tvary jednotného čísla, napr.: soľ, piesok, káva, asfalt, striebro. Ak chceme určiť ich množstvo, musíme ich spojiť so slovom, ktoré vyjadrí ich kvantitu: lyžica soli, zrnko piesku, 3 šálky kávy, tona asfaltu, 4 gramy striebra.
4. nepočítateľné, a preto stále iba v jednotnom čísle, sú aj pravé abstraktá, ktoré označujú deje, vlastnosti či schopnosti a stavy, napr. narodenie, múdrosť, zrak, myslenie, bezmocnosť.

V slovenčine rozlišujeme 7 pádov. Bežne používame iba 6 z nich, lebo vokatív nám zostal iba v archaických slovách a nárečiach a namiesto neho sa dnes v oslovení používa nominatív.

Pri skloňovaní si môžeme všimnúť, že koncovky jednotlivých slov sa na seba podobajú. Slovo, ktoré zastupuje skupinu slov s podobnými koncovkami voláme vzor.

V slovenčine používame 12 základných skloňovacích vzorov, 4 pre každý rod:

1. mužský rod: chlap, hrdina (pre životné podstatné mená), dub, stroj (pre neživotné podstatné mená)
2. ženský rod: žena, ulica, dlaň, kosť
3. stredný rod: mesto, srdce, vysvedčenie, dievča

Okrem základných vzorov, máme ešte vzory pre nepravidelné skloňovanie a pre nesklonné slová.

1. mužský rod: kuli
2. ženský rod: idea, gazdiná

Ako vybrať správny vzor?

• Zistíme rod podstatného mena.
• Je podstatné meno muž. rodu? Určíme, či je životné alebo neživotné.
• Ako je zakončené v základnom tvare (= nominatív jedn. alebo množ. čísla)? Končí na samohlásku alebo na spoluhlásku?
• Ak končí na spoluhlásku, vyberáme si zo vzorov, ktoré končia na spoluhlásku.
• Na overenie si vytvoríme ďalšie tvary slova, najlepšie genitív jedn. čísla a nominatív množ. čísla.

Pri podstatných menách mužského rodu nám pri určovaní vzoru pomáha gramatická kategória životnosti, pozri aj tému Podstatné mená: rod. Ak vieme, či je podstatné meno životné alebo neživotné, pozrieme sa na jeho zakončenie. Vzory podstatných mien používame na tvorenie správnych tvarov podstatných mien, ale aj pri rozhodovaní o tom, aké „i“ napísať v koncovke.

Vzory životných podstatných mien mužského rodu

Vzor CHLAP : je určený pre podstatné mená, ktoré sú v nominatíve jednotného čísla zakončené na spoluhlásku (muž, dobrák, otec, brat, kamoš) alebo na samohlásku -o (ujo Jožo, dedko), a v genitíve singuláru končia na samohlásku -a (od muža, od dobráka, od otca, od brata, od kamoša, od uja Joža, od dedka Paľa).

Vzor HRDINA : je určený pre podstatné mená, ktoré sú v nominatíve jednotného čísla zakončené na samohlásku -a (tata, rozhodca, hokejista), a v genitíve singuláru končia na samohlásku -u (od tatu, od rozhodcu, od hokejistu). Rovnako sa skloňujú aj priezviská zakončené na -o, (Thurzo, Krasko), sú u nich však povolené aj dvojtvary podľa vzoru chlap.

Vzory neživotných podstatných mien mužského rodu

Vzor DUB: je určený pre podstatné mená, ktoré sú v nominatíve jednotného čísla zakončené na tvrdú alebo obojakú spoluhlásku (dom, oblok, stôl), a v nominatíve plurálu na -y (domy, obloky, stoly). Vzor DUB je jediným vzorom pre podstatné mená mužského rodu, v ktorom sa v koncovkách vyskytuje -y, pozri aj tému Koncovky podstatných mien: mužský a stredný rod.

Vzor STROJ: sa používa pre podstatné mená, ktoré sú v nominatíve jednotného čísla zakončené na mäkkú spoluhlásku (lakeť, dĺžeň, pomaranč), a v nominatíve plurálu na -e (lakte, dĺžne, pomaranče).

Skloňovanie zvieracích podstatných mien mužského rodu

V jednotnom čísle sa všetky zvieracie podstatné mená, a to bez ohľadu na koncovku, skloňujú podľa vzoru CHLAP, napr. Rex, Dunčo, macko, rys, kocúr, kanárik, vrabec, syseľ, medveď.

V množnom čísle sa podľa vzoru CHLAP skloňujú už iba vlastné mená zvierat a zvieracie podstatné mená na -o, teda Rexovia, Dunčovia, mackovia.

Ostatné zvieracie podstatné mená sa v pluráli skloňujú podľa vzorov pre neživotné podstatné mená. Ak končia na tvrdú alebo obojakú spoluhlásku, tak podľa vzoru DUB (rysy, kocúry, kanáriky), a ak končia na mäkkú spoluhlásku, tak podľa vzoru STROJ (vrabce, sysle, medvede).

Skloňovanie neživotných podstatných mien, ktoré končia na -r, -l

Táto skupina slov často spôsobuje problémy pri skloňovaní aj pri písaní. Zaradiť ich do vzoru možno takto:

• Ak má slovo zakončené na -r, -l v lokáli jednotného čísla koncovku -e, skloňuje sa podľa vzoru DUB, napr. na teplomere – dva teplomery, v module – vesmírne moduly

• Ak má slovo zakončené na -r, -l v lokáli jednotného čísla koncovku -i, skloňuje sa podľa vzoru STROJ, napr. v svetri – pletené svetre, na bicykli – nové bicykle

• Ak má slovo zakončené na -r, -l v lokáli jednotného čísla koncovku -i (ako vzor STROJ), ale v nominatíve plurálu koncovku -y (ako vzor DUB), ide o zmiešané skloňovanie, pri ktorom si treba dávať pozor na pravopis, napr. v hoteli – drahé hotely, po materiáli – odolné materiály, po ateliéri – slnečné ateliéry.

Pri podstatných menách ženského rodu nám pri určovaní vzoru pomáha ich zakončenie, prvé dva vzory sú zakončené na samohlásku -a, druhé dva na spoluhlásku. Vzory podstatných mien používame na tvorenie správnych tvarov podstatných mien, ale aj pri rozhodovaní o tom, či bude v koncovke i alebo y.

Vzory podstatných mien ženského rodu

Vzor ŽENA: je určený pre podstatné mená, ktoré sú v nominatíve jednotného čísla zakončené na samohlásku -a, pred ktorou je tvrdá alebo obojaká spoluhláska (mama, sestra Hanka, Bratislava, kniha), a v nominatíve množného čísla končia na -y (dobré mamy, sestry, Hanky, knihy). Cudzie slová zakončené na -ea, -oa alebo -ua (idea, aloa, orchidea), majú v datíve a lokáli jednotného čísla variantnú koncovku -i, porovnaj žene ale idei, o žene ale o idei. Je to zároveň jediný vzor pre podstatné mená ženského rodu, v ktorom sa v koncovkách vyskytuje -y, pozri aj tému Koncovky podstatných mien: ženský rod.

Vzor ULICA: je určený pre podstatné mená, ktoré sú v nominatíve jednotného čísla zakončené na samohlásku -a, pred ktorou je mäkká spoluhláska, napr.: (krásavica, Grékyňa Maja, Prievidza, mašľa), a v nominatíve množného čísla končia na -e (krásavice, Grékyne, Maje, mašle).

Vzor DLAŇ: je určený pre podstatné mená, ktoré sú v nominatíve jednotného čísla zakončené na spoluhlásku (báseň, hvezdáreň, nádej, Slovač), a v nominatíve množného čísla na -e (básne, hvezdárne, nádeje).

Vzor KOSŤ: je určený pre podstatné mená, ktoré sú v nominatíve jednotného čísla zakončená na spoluhlásku (noc, časť, radosť), a v nominatíve množného čísla na -i (noci, časti, radosti).

V strednom rode je rozdelenie slov do vzorov jednoduché, pretože stačí vedieť, ako slovo končí v nominatíve jednotného čísla. Vzory podstatných mien používame na tvorenie správnych tvarov podstatných mien, ale aj pri rozhodovaní o tom, či bude v koncovke i alebo y, tému pozri aj tému Koncovky podstatných mien: mužský a stredný rod.

Vzory podstatných mien stredného rodu

Vzor MESTO: je určený pre podstatné mená, ktoré sú v nominatíve jednotného čísla zakončené na -o (slovo, divadlo, hľadisko, bábkarstvo), alebo na -um (publikum, gymnázium).

Vzor SRDCE: je určený pre podstatné mená, ktoré sú v nominatíve jednotného čísla zakončené na -e (vrece, pole, hradište).

Vzor VYSVEDČENIE: je určený pre podstatné mená, ktoré sú v nominatíve jednotného čísla zakončené na -ie (poschodie, kreslenie, desaťročie).

Vzor DIEVČA: je určený pre podstatné mená, ktoré sú v nominatíve jednotného čísla zakončené na -a (dojča, chlapča, medvieďa) alebo na -ä holúbä, žriebä). Pri tomto vzore sú v množnom čísle prípustné dvojaké tvary – dievčatá aj dievčence.

Prídavné mená (adjektíva) sú plnovýznamové slová. Označujú vlastnosti osôb, zvierat a vecí (nový sused, prefíkaná líška, drevené okno), ale aj javov či udalostí (mikulášska besiedka, zimné večery). Môžu nám tiež naznačiť, čie niečo je (susedovo auto, Evina taška, líščí chvost).

Prídavné mená sú ohybný slovný druh, môžeme ich skloňovať. Tvarom sa prídavné meno prispôsobuje podstatnému menu, ktorého vlastnosť označuje. Gramaticky sa s ním zhoduje v rode, čísle a páde (tzv. kategória zhody).

Časť prídavných mien môžeme aj stupňovať, to znamená, že dokážeme vyjadriť nielen to, aké niečo je (dlhá beseda, slabý hráč), ale aj zvýšenú, zníženú alebo konečnú mieru tejto vlastnosti (dlhšia beseda, najslabší hráč, posledné vystúpenie).

Pri prídavných menách určujeme tieto gramatické kategórie:

1. rod (mužský, ženský, stredný)
2. číslo (jednotné, množné)
3. pád (nominatív, genitív, datív, akuzatív, lokál, inštrumentál)

V školských úlohách je potrebné, aby sme určili druh prídavného mena (akostné, vzťahové alebo privlastňovacie) a u tých, ktoré sa dajú stupňovať, tiež určili stupeň – 1. stupeň (pozitív), 2. stupeň (komparatív), alebo 3. stupeň (superlatív).

Pre správne písanie i/y v koncovkách prídavných mien treba poznať skloňovací vzor (pekný, cudzí, páví, otcov, matkin), ku ktorému prídavné meno patrí.

Prídavné mená (adjektíva) označujú:

• vlastnosti podstatných mien, napr. šikmý svah, úzka cesta, belasé nebo, maškarný ples, čokoládová pena, trojčlenné družstvo),
• vlastníctvo alebo príslušnosť k osobe, zvieraťu či skupine (bratov bicykel, sestrina kolobežka, kocúrovo mraučanie, mačkin skok, dievčia hrdosť, človečie úsilie).

Na prídavné mená sa vo vete pýtame otázkami Aký, aká, aké?, Ktorý, ktorá, ktoré? alebo Čí, čia, čie?

• Aký je to človek? – Dobrý!
• Ktorá farba sa ti páči? – Modrá.
• Čie písmo to je? – Zuzkino, nie počkať, to bude kocúrovo!

V slovenčine skloňujeme prídavné mená podľa jedného z piatich vzorov. Prídavné mená radíme k vzoru na základe zakončenia, ale pomôcť nám môže aj ich význam.

Informácie o písaní správnych koncoviek prídavných mien podľa jednotlivých vzorov nájdete na ich príslušných stránkach: pekný, cudzí, páví, matkin, otcov.

Prídavné mená môžeme podľa významu zaradiť do jednej z nasledujúcich skupín:

∗ Akostné prídavné mená, ktoré označujú hraničnú mieru vlastnosti sa tiež nedajú stupňovať, napr. bosý, plný…

∗∗ Vzťahové prídavné mená môžeme niekedy stupňovať, ak sú použité v prenesenom význame, porovnaj: drevený stôl (stôl z dreva, nedá sa stupňovať) × prvý tanečník bol drevený, druhý ešte drevenejší (tanečník ako z dreva, teda meravý, neobratný, nešikovný, dá sa stupňovať).

∗∗∗ Vzťahové prídavné mená môžeme niekedy rozvíjať príslovkou, ak sú použité v prenesenom význame, porovnaj: zlatý prsteň (prsteň zo zlata, nedá sa rozviť príslovkou) × veľmi zlatý chlapec (chlapec, ktorý je ako zlato, veľmi dobrý, milý).

Zhoda prídavného mena s podstatným menom

Gramatická kategória zhody sa prejaví v tom, že prídavné meno sa svojím tvarom, teda v rode, v čísle a v páde, prispôsobuje podstatnému menu, ktorého vlastnosť označuje. Vezmime si tri prídavné a tri podstatné mená:
výborný, zlá, dobré / žiak, učiteľka, vysvedčenie
Ak by sme koncovky prídavných mien zmenili, vznikli by nám úplne iné spojenia:
dobré, výborný, zlá, / žiak, učiteľka, vysvedčenie

Koncovka -o alebo -e

Individuálne privlastňovacie prídavné mená v strednom rode majú v 1. a 4. páde jednotného čísla správne koncovku -o, napr. otcovo oko, mamino auto, Petrovo vysvedčenie, Hankino plece.
Koncovka -e sa pri privlastňovacích prídavných menách stredného rodu používa v 1. a 4. páde množného čísla, napr. otcove oči, mamine autá, Petrove vysvedčenia, Hankine plecia.

Koncovka -ova alebo -ová

Tieto dve koncovky sa najčastejšie pletú v názvoch ulíc, keď sa privlastňovacie prídavné mená s krátkym -ova (Kukučínova, Bottova či Kraskova ulica) zamieňajú za vzťahové prídavné mená s dlhým -ová (Konvaliková, Podhradová či Baštová ulica). Odlišuje ich otázka:
Bottova ulica – čia? ale Baštová ulica – aká?

Vlastnosti osôb, zvierat, vecí či javov môžeme nielen opisovať, ale aj porovnávať to, ako sa prejavujú, to znamená stupňovať ich.

Pri prídavných menách, ktoré možno stupňovať a majú pravidelné stupňovanie rozlišujeme 3 stupne:

• 1. stupeň (pozitív) – základná miera vlastnosti – žltý, nový, nízky, častý, klzký
• 2. stupeň (komparatív) – zvýšená alebo znížená miera vlastnosti
  • pomocou prípony -ší: žltší, novší, nižší
  • pomocou prípony -ejší: častejší, klzkejší, bystrejší
• 3. stupeň (superlatív) – najvyššia alebo najnižšia miera vlastnosti
  • pomocou predpony naj- a komparatívu: najžltší, najnovší, najnižší, najčastejší, najklzkejší, najbystrejší

Päť prídavných mien má v slovenčine nepravidelné stupňovanie:

• malý → menší → najmenší
• veľký → väčší → najväčší
• dobrý → lepší → najlepší
• zlý → horší → najhorší
• pekný → krajší → najkrajší

Zámená (pronominá) sú plnovýznamové slová. Najčastejšie ukazujú na osoby, zvieratá či veci, ako keby sme na ne ukazovali prstom (to dieťa, tamten psík, tento zošit, hentá knižka). Môžu odkazovať aj nepriamo (nejaká pani, ktosi neznámy), môžu ich ohraničovať (ten istý sveter, každý deň) alebo naznačiť vlastníctvo (moja mama, váš záujem). Zámená nám tiež slúžia na kladenie otázok (kto?, kde?, ako?).

Informácie o určovaní zámen vo vete nájdete tu.

Prehľad druhov zámen je dostupný tu.

Správne skloňovanie zámen je popísané tu.

Určovanie zámen je trochu komplikovanejšie ako určovanie iných slovných druhov. Je to preto, že zámená môžu zastupovať viaceré slovné druhy a byť vyjadrené rôznymi slovnými druhmi, napr.:

Ak zastupujú podstatné mená (Rodičia, Adele), preberajú gramatické kategórie podstatných mien (oni, jej). Ak zastupujú prídavné mená (zaujímavé), preberajú gramatické kategórie prídavných mien (hentie). Ak zastupujú príslovky (včera), preberajú zase gramatické kategórie prísloviek (vtedy).

Podobne je to aj so zámenami, ktoré zastupujú číslovky (koľko, niekoľkokrát…).

Pri zámenách vyjadrených ohybnými slovnými druhmi určujeme rod, číslo, pád a druh zámena. Niektoré zámená sú nesklonné (jej, kde, tam…).

Zámená (pronominá) označujú:

Osobné zámená (ja, ty, ona…) nahrádzajú pomenovania osôb alebo vecí. Pýtame sa na ne pádovými otázkami, napr.: kto?, čo?, o kom?, koho?, s kým?…

Privlastňovacie zámená (náš pes, jeho otec, tvoja sestra…) nahrádzajú privlastňovacie prídavné mená, vyjadrujú vlastníctvo alebo príbuznosť. Pýtame sa na ne otázkami čí?, čia?, čie?

Zvratné zámená (pozeraj sa pred seba) odkazujú na osoby, zvieratá či veci, ktoré sú podmetom vety, alebo privlastňujú podmetu vety (Prišiel so svojím psom).

Ukazovacie zámená (tento deň, onen záujem, takýto postup, tu…) ukazujú alebo odkazujú na osoby, zvieratá, veci, vlastnosti či okolnosti, odpovedajú na otázky položené opytovacími zámenami (ktorý? – tento, kde? – tu).

Opytovacie zámená slúžia na kladenie otázok (kto?, čo?, kedy?, aký?…) Patria k nim aj vzťažné zámená, ktorými pripájame vedľajšie vety (Povedz, čo chceš. Viem, kam ideš. Sveter, ktorý pletiem).

Vymedzovacie zámená nielen odkazujú, ale aj ohraničujú osoby, zvieratá, či veci (ten istý deň, každý sused, všetka česť…). Pýtame sa na ne rovnako ako na ukazovacie zámená.

Neurčité zámená na osoby, zvieratá či veci odkazujú tak, že ich len naznačujú (ktosi je za dverami, dakedy prídeme, niektorý deň…). Odvodzujeme ich od opytovacích zámen pridaním predpôn (nie-kto, da-kto) alebo prípon (kto-si, čo-koľvek). Pýtame sa na ne rovnako ako na ukazovacie zámená.

Bezrodové osobné zámená

Rodové osobné zámená

Privlastňovacie zámená

Ukazovacie zámená

Vo všetkých tvaroch ukazovacích zámen ten, tá, to vyslovujeme t- tvrdo.

Číslovky (numeráliá) sú plnovýznamové a ohybné slová. Vďaka nim poznáme počet (tri hodiny), poradie (tretia hodina), násobok (trojnásobný, trikrát viac) či rozdelenie na druhy (trojaký). Gramatické kategórie čísloviek nie sú jednotné. Niektoré ohybné číslovky majú osobitné skloňovanie, iné sa skloňujú ako podstatné alebo prídavné mená, ďalšie sú neohybné. Nie pri všetkých číslovkách preto môžeme určovať zvyčajné menné gramatické kategórie ako sú rod alebo pád. Gramatická kategória čísla sa bežne pri číslovkách neurčuje, lebo vyplýva z ich významu.

V školských úlohách je často potrebné, aby sme určili či ide o číslovku určitú alebo neurčitú, prípadne aby sme bližšie určili druh číslovky. Ak vieme určiť druh číslovky, spravidla si ľahko poradíme aj pri písaní y/i v koncovkách čísloviek.

Určiť číslovku vo vete alebo v texte je pomerne ľahké práve vďaka informácii o počte, druhu, či poradí, ktorú nám číslovka dáva. Ak je číselná informácia presná a dá sa zapísať konkrétnou číslicou (napr. 7, 7., 7x), je daná číslovka určitá (sedem, siedmy, sedemkrát). Ak je číselná informácia nepresná a nemožno ju zapísať konkrétnou číslicou, je daná číslovka neurčitá (napr. veľa, ostatná, posledné).

Pretože číslovky sú rozmanitá skupina slov, používame pri ich určovaní rozličné otázky, ktoré najlepšie zodpovedajú konkrétnemu druhu číslovky.

Skloňovanie čísloviek je rozmanité. Základné číslovky 1–4 majú osobitné skloňovanie, číslovky 5–99 sa skloňujú podľa vzoru päť. Číslovka 100 sa skloňuje ako podstatné meno podľa vzoru mesto, číslovka 1000 podľa vzoru stroj, číslovka 1 000 000 podľa vzoru dub.

Základné číslovky

Radové číslovky

Číselný význam čísloviek nám poskytuje informáciu o množstve, poradí, násobkoch a opakovaniach, počte druhov alebo častí celku a podobne. Podľa toho, čo presne číslovky označujú, sa delia na: