Slovné druhy

V slovenskej gramatike rozoznávame 10 slovných druhov. Päť z nich vo vete mení svoj tvar podľa toho, aký význam práve vyjadrujú, a preto ich voláme ohybné slovné druhy.

Ohýbanie vidíme napríklad na podstatnom mene škrečok, ktoré sa v nasledujúcej vete vyskytuje v troch tvaroch, na zámene ten, ktoré v nej je v dvoch tvaroch, aj na slovese mať, ktoré je tam tiež v dvoch tvaroch:

Máme škrečka, a ten škrečok nevie, čo má jesť, čo len s tým škrečkom budeme robiť?

Podľa toho, o akom ohybnom slovnom druhu hovoríme, používame aj rozličné názvy pre označenie spôsobu, akým sa slovo ohýba, čiže tvorí jednotlivé tvary:

Ďalších päť slovných druhov svoj tvar nemení ani vtedy, keď ich postavíme na rozličné miesto vo vete, preto ich nazývame neohybné slovné druhy. Vidíme to napríklad na príslovke rýchlo nasledujúcej vete.

Škrečka sme chceli rýchlo odviezť autom k veterinárovi, ale na rýchlo idúce auto si rada posvieti polícia.

Rozlišovanie ohybných a neohybných slovných druhov si môžete precvičiť v tomto cvičení.

Rozpoznávanie jednotlivých neohybných slovných druhov zase v tomto.

Podstatné mená (substantíva) sú plnovýznamové slová. Označujú predovšetkým mená osôb, zvierat, rastlín, vecí, činností, vlastností, dejov a javov, napr.: Igor, kocúr, lavička, spievanie, dobrota, sneženie, pokoj…

Keď podstatné mená dávame do iných tvarov, hovoríme tomuto ohýbaniu skloňovanie (deklinácia).

Pri podstatných menách určujeme nasledujúce gramatické kategórie:

1. rod (mužský, ženský, stredný)
2. číslo (jednotné, množné)
3. pád (nominatív, genitív, datív, akuzatív, lokál, inštrumentál)
4. vzor (chlap, hrdina, dub, stroj, žena, ulica, dlaň, kosť, mesto, srdce, vysvedčenie, dievča)

Pri školských úlohách určujeme aj skloňovací vzor (chlap, hrdina, dub, stroj, žena, ulica, dlaň, kosť, mesto, srdce, vysvedčenie, dievča).

Podstatné mená (substantíva) najčastejšie označujú:

• osoby: ocino, prezidentka, Hanka
• zvieratá: škrečok, korytnačka, včela
• rastliny: tulipán, javor, tráva
• veci: tanier, obrus, kuchyňa
• činnosti: kreslenie, upratovanie
• vlastnosti: srdečnosť, usilovnosť
• deje a javy: búrka, rast, ticho
• stavy: zdravie, choroba, mladosť
• sviatky, názvy dní a mesiacov: Veľká noc, streda, máj
• zemepisné lokality a celky: dolina, Tatry, Gemer
• vedné odbory a školské predmety: jazykoveda, fyzika

Na podstatné mená sa vo vete pýtame otázkami kto? (osoby) alebo čo? (zvieratá, veci…). Spoznáme ich aj tak, že sa k nim dajú priradiť zámená ten, tá, to (pri pomnožných podstatných menách zámeno tie ).

Pri podstatných menách rozoznávame v slovenčine tri rody: mužský, ženský a stredný. Ako pomôcku na určovanie rodu používame ukazovacie zámená ten, tá alebo to (ten školník, tá učiteľka, to dieťa).

Životné a neživotné podstatné mená

V muž. rode sa podstatné mená ešte delia na životné a neživotné. Rozdiel uvidíme, keď porovnáme ich tvary v genitíve a akuzatíve.

• Ak sa tvar slova v genitíve a akuzatíve jedn. čísla zhoduje, podstatné meno je životné, napr. (od) chlapa, vidím chlapa.

• Ak sa tvar slova v genitíve a akuzatíve jedn. čísla nezhoduje, podstatné meno je neživotné, napr. (od) duba, vidím dub.

Pozor: To, že v gramatike nejaké podstatné meno označíme ako životné neznamená, že musí označovať niečo, čo je živé. Strašiak, kostlivec či robot sú životné, aj keď nežijú, na druhej strane dub, vírus či hríb sú neživotné, hoci žijú.

Gramatická kategória čísla nám slúži na to, aby sme vedeli rozlíšiť množstvo ľudí, vecí, zvierat, javov atď.

Jednotné číslo (singulár) označuje jednu osobu, zviera, či vec (učiteľ, orol, lavica, pravítko), množné číslo (plurál) používame vtedy, keď je osôb, zvierat či vecí viac ako jedna (učitelia, orly, lavice, pravítka). Veľká väčšina podstatných mien pravidelne tvorí tvary jednotného aj množného čísla, označujú sa ako počítateľné podstatné mená.

Tvary oboch čísel netvoria pomnožné, hromadné a látkové podstatné mená, o ktorých sa môžete viac dozvedieť na ich podstránke. Takisto sú nepočítateľné, a preto stále iba v jednotnom čísle, aj pravé abstraktá, ktoré označujú deje, vlastnosti či schopnosti a stavy, napr. narodenie, múdrosť, zrak, myslenie, bezmocnosť.

V slovenčine rozlišujeme 7 pádov. Bežne používame iba 6 z nich, lebo vokatív nám zostal iba v archaických slovách a nárečiach a namiesto neho sa dnes v oslovení používa nominatív.

Pri skloňovaní si môžeme všimnúť, že koncovky jednotlivých slov sa na seba podobajú. Slovo, ktoré zastupuje skupinu slov s podobnými koncovkami voláme vzor.

V slovenčine používame 12 základných skloňovacích vzorov, 4 pre každý rod:

1. mužský rod: chlap, hrdina (pre životné podstatné mená), dub, stroj (pre neživotné podstatné mená)
2. ženský rod: žena, ulica, dlaň, kosť
3. stredný rod: mesto, srdce, vysvedčenie, dievča

Okrem základných vzorov, máme ešte vzory pre nepravidelné skloňovanie a pre nesklonné slová.

1. mužský rod: kuli
2. ženský rod: idea, gazdiná

Pri podstatných menách mužského rodu nám pri určovaní vzoru pomáha gramatická kategória životnosti, pozri aj tému Podstatné mená: rod. Ak vieme, či je podstatné meno životné alebo neživotné, pozrieme sa na jeho zakončenie. Vzory podstatných mien používame na tvorenie správnych tvarov podstatných mien, ale aj pri rozhodovaní o tom, aké „i“ napísať v koncovke.

Vzory životných podstatných mien mužského rodu

Vzor chlap: je určený pre podstatné mená, ktoré sú v nominatíve jednotného čísla zakončené na spoluhlásku (muž, dobrák, otec, brat, kamoš) alebo na samohlásku -o (ujo Jožo, dedko), a v genitíve singuláru sa končia na samohlásku -a (od muža, od dobráka, od otca, od brata, od kamoša, od uja Joža, od dedka Paľa).

Vzor hrdina: je určený pre podstatné mená, ktoré sú v nominatíve jednotného čísla zakončené na samohlásku -a (tata, rozhodca, hokejista), a v genitíve singuláru končia na samohlásku -u (od tatu, od rozhodcu, od hokejistu). Rovnako sa skloňujú aj priezviská zakončené na -o, (Thurzo, Krasko), sú pri nich však povolené aj dvojtvary podľa vzoru chlap.

Vzory neživotných podstatných mien mužského rodu

Vzor dub: je určený pre podstatné mená, ktoré sú v nominatíve jednotného čísla zakončené na tvrdú alebo obojakú spoluhlásku (dom, oblok, stôl), a v nominatíve plurálu na -y (domy, obloky, stoly). Vzor dub je jediným vzorom pre podstatné mená mužského rodu, v ktorom sa v koncovkách vyskytuje -y, pozri aj tému Koncovky podstatných mien: mužský a stredný rod.

Vzor stroj: sa používa pre podstatné mená, ktoré sú v nominatíve jednotného čísla zakončené na mäkkú spoluhlásku (lakeť, dĺžeň, pomaranč), a v nominatíve plurálu na -e (lakte, dĺžne, pomaranče).

Použitie vzorov v praxi si môžete precvičiť aj na cvičeniach na skloňovanie životných a zvieracích a neživotných podstatných mien.

Pri podstatných menách ženského rodu nám pri určovaní vzoru pomáha ich zakončenie, prvé dva vzory sú zakončené na samohlásku -a, druhé dva na spoluhlásku. Vzory podstatných mien používame na tvorenie správnych tvarov podstatných mien, ale aj pri rozhodovaní o tom, či bude v koncovke i alebo y.

Vzory podstatných mien ženského rodu

Vzor žena: je určený pre podstatné mená, ktoré sú v nominatíve jednotného čísla zakončené na samohlásku -a, pred ktorou je tvrdá alebo obojaká spoluhláska (mama, sestra Hanka, Bratislava, kniha), a v nominatíve množného čísla končia na -y (dobré mamy, sestry, Hanky, knihy).
Cudzie slová zakončené na -ea, -oa alebo -ua (idea, aloa, orchidea), majú v datíve a lokáli jednotného čísla variantnú koncovku -i, porovnaj žene ale idei, o žene ale o idei. Je to zároveň jediný vzor pre podstatné mená ženského rodu, v ktorom sa v koncovkách vyskytuje -y, pozri aj tému Koncovky podstatných mien: ženský rod.

Vzor ulica: je určený pre podstatné mená, ktoré sú v nominatíve jednotného čísla zakončené na samohlásku -a, pred ktorou je mäkká spoluhláska, napr.: (krásavica, Grékyňa, Maja, Prievidza, mašľa), a v nominatíve množného čísla končia na -e (krásavice, Grékyne, Prievidze, Maje, mašle).

Vzor dlaň: je určený pre podstatné mená, ktoré sú v nominatíve jednotného čísla zakončené na spoluhlásku (báseň, hvezdáreň, nádej, Slovač), a v nominatíve množného čísla na -e (básne, hvezdárne, nádeje, Slovače).

Vzor kosť: je určený pre podstatné mená, ktoré sú v nominatíve jednotného čísla zakončená na spoluhlásku (noc, časť, radosť), a v nominatíve množného čísla na -i (noci, časti, radosti).

Použitie vzorov v praxi si môžete precvičiť aj na cvičeniach na skloňovanie podstatných mien.

V strednom rode je rozdelenie slov do vzorov jednoduché, pretože stačí vedieť, ako slovo končí v nominatíve jednotného čísla. Vzory podstatných mien používame na tvorenie správnych tvarov podstatných mien, ale aj pri rozhodovaní o tom, či bude v koncovke i alebo y, tému pozri aj tému Koncovky podstatných mien: mužský a stredný rod.

Vzory podstatných mien stredného rodu

Vzor mesto: je určený pre podstatné mená, ktoré sú v nominatíve jednotného čísla zakončené na -o (slovo, divadlo, hľadisko, bábkarstvo), alebo na -um (publikum, gymnázium).

Vzor srdce: je určený pre podstatné mená, ktoré sú v nominatíve jednotného čísla zakončené na -e (vrece, pole, hradište).

Vzor vysvedčenie: je určený pre podstatné mená, ktoré sú v nominatíve jednotného čísla zakončené na -ie (poschodie, kreslenie, desaťročie).

Vzor dievča: je určený pre podstatné mená, ktoré sú v nominatíve jednotného čísla zakončené na -a (dojča, chlapča, medvieďa) alebo na -ä (holúbä, žriebä). Pri tomto vzore sú v množnom čísle prípustné dvojaké tvary – dievčatá aj dievčence.

Použitie vzorov v praxi si môžete precvičiť aj na cvičeniach na skloňovanie podstatných mien.

V rámci slovenčiny existujú aj podstatné mená, ktoré netvoria tvary oboch čísel. Sú to pomnožné, hromadné a látkové podstatné mená.

Pomnožné podstatné mená

Majú iba tvary množného čísla, hoci označujú jednu vec alebo jav, napr.: vráta, nohavice, šaty, Vianoce, Košariská. Pomnožné podstatné mená sa pri počítaní dajú spojiť iba so skupinovými číslovkami, teda dvoje vrát, troje nohavíc, štvoro šiat…, spojenia so základnými číslovkami (dve vráta, tri nohavice, štyri šaty) sú teda nesprávne.

Hromadné podstatné mená

Majú iba tvary jednotného čísla, hoci sa nimi označujú skupiny osôb, zvierat alebo vecí, napr.: hmyz, učivo, korešpondencia. Ich množstvo vyjadrujeme spojením s neurčitými číslovkami, teda málo hmyzu, veľa učiva, množstvo korešpondencie…

Látkové podstatné mená

Označujú konkrétnu látku alebo materiál a majú iba tvary jednotného čísla, napr.: soľ, piesok, káva, asfalt, striebro. Ak chceme určiť ich množstvo, musíme ich spojiť so slovom, ktoré vyjadrí ich množstvo: lyžica soli, zrnko piesku, tri šálky kávy, tona asfaltu, štyri gramy striebra.

Prídavné mená (adjektíva) sú plnovýznamové slová. Označujú vlastnosti osôb, zvierat a vecí (nový sused, prefíkaná líška, drevené okno), ale aj javov či udalostí (mikulášska besiedka, zimné večery). Môžu nám tiež naznačiť, čie niečo je (susedovo auto, Evina taška, líščí chvost).

Prídavné mená sú ohybný slovný druh, môžeme ich skloňovať. Tvarom sa prídavné meno prispôsobuje podstatnému menu, ktorého vlastnosť označuje. Gramaticky sa s ním zhoduje v rode, čísle a páde (tzv. kategória zhody).

Časť prídavných mien môžeme aj stupňovať, to znamená, že dokážeme vyjadriť nielen to, aké niečo je (dlhá beseda, slabý hráč), ale aj zvýšenú, zníženú alebo konečnú mieru tejto vlastnosti (dlhšia beseda, najslabší hráč, posledné vystúpenie).

Pri prídavných menách určujeme tieto gramatické kategórie:

1. rod (mužský, ženský, stredný)
2. číslo (jednotné, množné)
3. pád (nominatív, genitív, datív, akuzatív, lokál, inštrumentál)

V školských úlohách je potrebné, aby sme určili druh prídavného mena (akostné, vzťahové alebo privlastňovacie) a u tých, ktoré sa dajú stupňovať, tiež určili stupeň – 1. stupeň (pozitív), 2. stupeň (komparatív), alebo 3. stupeň (superlatív).

Pre správne písanie i/y v koncovkách prídavných mien treba poznať skloňovací vzor (pekný, cudzí, páví, otcov, matkin), ku ktorému prídavné meno patrí.

Prídavné mená (adjektíva) označujú:

• vlastnosti podstatných mien, napr. šikmý svah, úzka cesta, belasé nebo, maškarný ples, čokoládová pena, trojčlenné družstvo),
• vlastníctvo alebo príslušnosť k osobe, zvieraťu či skupine (bratov bicykel, sestrina kolobežka, kocúrovo mraučanie, mačkin skok, dievčia hrdosť, človečie úsilie).

Na prídavné mená sa vo vete pýtame otázkami Aký, aká, aké?, Ktorý, ktorá, ktoré? alebo Čí, čia, čie?

• Aký je to človek? – Dobrý!
• Ktorá farba sa ti páči? – Modrá.
• Čie písmo to je? – Zuzkino, nie počkať, to bude kocúrovo!

V slovenčine skloňujeme prídavné mená podľa jedného z piatich vzorov. Prídavné mená radíme k vzoru na základe zakončenia, ale pomôcť nám môže aj ich význam.

Informácie o písaní správnych koncoviek prídavných mien podľa jednotlivých vzorov nájdete na ich príslušných stránkach: pekný, cudzí, páví, matkin, otcov.

Prídavné mená môžeme podľa významu zaradiť do jednej z nasledujúcich skupín:

∗ Akostné prídavné mená, ktoré označujú hraničnú mieru vlastnosti sa tiež nedajú stupňovať, napr. bosý, plný…

∗∗ Vzťahové prídavné mená môžeme niekedy stupňovať, ak sú použité v prenesenom význame, porovnaj: drevený stôl (stôl z dreva, nedá sa stupňovať) × prvý tanečník bol drevený, druhý ešte drevenejší (tanečník ako z dreva, teda meravý, neobratný, nešikovný, dá sa stupňovať).

∗∗∗ Vzťahové prídavné mená môžeme niekedy rozvíjať príslovkou, ak sú použité v prenesenom význame, porovnaj: zlatý prsteň (prsteň zo zlata, nedá sa rozviť príslovkou) × veľmi zlatý chlapec (chlapec, ktorý je ako zlato, veľmi dobrý, milý).

Zhoda prídavného mena s podstatným menom

Gramatická kategória zhody sa prejaví v tom, že prídavné meno sa svojím tvarom, teda v rode, v čísle a v páde, prispôsobuje podstatnému menu, ktorého vlastnosť označuje. Vezmime si tri prídavné a tri podstatné mená:
výborný, zlá, dobré / žiak, učiteľka, vysvedčenie
Ak by sme koncovky prídavných mien zmenili, vznikli by nám úplne iné spojenia:
dobré, výborný, zlá, / žiak, učiteľka, vysvedčenie

Koncovka -o alebo -e

Individuálne privlastňovacie prídavné mená v strednom rode majú v nominatíve a akuzatíve jednotného čísla správne koncovku -o, napr. otcovo oko, mamino auto, Petrovo vysvedčenie, Hankino plece.
Koncovka -e sa pri privlastňovacích prídavných menách stredného rodu používa v nominatíve a akuzatíve množného čísla, napr. otcove oči, mamine autá, Petrove vysvedčenia, Hankine plecia.

Koncovka -ova alebo -ová

Tieto dve koncovky sa najčastejšie pletú v názvoch ulíc, keď sa privlastňovacie prídavné mená s krátkym -ova (Kukučínova, Bottova či Kraskova ulica) zamieňajú za vzťahové prídavné mená s dlhým -ová (Konvaliková, Podhradová či Baštová ulica). Odlišuje ich otázka:
Bottova ulica – čia? ale Baštová ulica – aká?

Viac cvičení týkajúcich sa skloňovania prídavných mien nájdete aj v témach o koncovkách prídavných mien (matkin, otcov a pekný, cudzí, páví).

Vlastnosti osôb, zvierat, vecí či javov môžeme nielen opisovať, ale aj porovnávať to, ako sa prejavujú, to znamená stupňovať ich.

Pri prídavných menách, ktoré možno stupňovať a majú pravidelné stupňovanie rozlišujeme 3 stupne:

• 1. stupeň (pozitív) – základná miera vlastnosti – žltý, nový, nízky, častý, klzký
• 2. stupeň (komparatív) – zvýšená alebo znížená miera vlastnosti
  • pomocou prípony -ší: žltší, novší, nižší
  • pomocou prípony -ejší: častejší, klzkejší, bystrejší
• 3. stupeň (superlatív) – najvyššia alebo najnižšia miera vlastnosti
  • pomocou predpony naj- a komparatívu: najžltší, najnovší, najnižší, najčastejší, najklzkejší, najbystrejší

Päť prídavných mien má v slovenčine nepravidelné stupňovanie:

• malý → menší → najmenší
• veľký → väčší → najväčší
• dobrý → lepší → najlepší
• zlý → horší → najhorší
• pekný → krajší → najkrajší

Zámená (pronominá) zastupujú alebo nahrádzajú iné slovné druhy (napr. podstatné mená, prídavné mená, číslovky a príslovky).

Zámená sú ohybný plnovýznamový slovný druh. To znamená, že zámená sa ohýbajú (presnejšie skloňujú) a majú plný význam. Z tohto dôvodu pri zámenách určujeme gramatické kategórie (rod, číslo, pád) a zároveň môžeme určiť aj ich vzor.

Rozlišujeme osobné, zvratné, opytovacie, ukazovacie, neurčité a vymedzovacie zámená, ktoré sú bližšie popísané v ich prehľade.

Zámená môžu zastupovať, resp. nahrádzať slová rozličných slovných druhov, napr.:

Pri niektorých slovných druhoch, ktoré zastupujú, preberajú ich gramatické kategórie.

• Ak zámená zastupujú podstatné mená (rodičia, Adele), preberajú gramatické kategórie podstatných mien (oni, jej). Vtedy zámená stoja samostatne, neviažu sa k podstatnému menu. Napr. Išiel k Zuzke. → Išiel k nej. (ženský rod, jednotné číslo, datív)
• Ak zámená zastupujú prídavné mená (zaujímavé), preberajú gramatické kategórie prídavných mien (hentie). V takom prípade sa zámená, ktoré sa viažu k podstatnému menu, zhodujú v rode, čísle a páde s daným podstatným menom (rovnako ako prídavné meno, ktoré zastupujú). Napr. Kúpil peknú knihu. → Kúpil moju knihu. (ženský rod, jednotné číslo, akuzatív)

Delenie zámen

Zámená (podľa ohybnosti a gramatických kategórií) rozdeľujeme na ohybné a neohybné:

Ohybné – skloňujú sa, majú gramatické kategórie, ak sa pri nich dá určiť rod, delíme ich na:

• rodové (môj, ona, vaša,…) – určujeme rod, číslo, pád
• bezrodové (ja, ty, my, vy) – určujeme len číslo a pád

Ohybné zámená môžu mať samostatné skloňovanie, napr. ja, ty, on, seba, kto, popísané na vlastnej stránke alebo sa skloňujú podľa vzorov:

• vzor pekný – pred í/ý tvrdá alebo obojaká spoluhláska (aký, akýsi, ktorý, samý…)
• vzor cudzí – pred í mäkká spoluhláska (čí, čísi, niečí…)
• vzor môj – všetky privlastňovacie zámená okrem neohybných zámen jeho, jej, ich, napr. môj, tvoj, náš, svoj,…

Neohybné – neskloňujú sa, nemajú gramatické kategórie (nikde, kde, kedy, koľkokrát,…)

Taktiež rozoznávame rôzne druhy zámen podľa ich významu a funkcie.

Zámená zastupujú iné slovné druhy a podľa toho ich rozdeľujeme na:

Bezrodové osobné zámená

Rodové osobné zámená

Privlastňovacie zámená

Ukazovacie zámená

Vo všetkých tvaroch ukazovacích zámen ten, tá, to vyslovujeme t- tvrdo.

Číslovky (numeráliá) sú plnovýznamové a ohybné slová. Vďaka nim poznáme počet (tri hodiny), poradie (tretia hodina), násobok (trojnásobný, trikrát viac) či rozdelenie na druhy (trojaký). Gramatické kategórie čísloviek nie sú jednotné. Niektoré ohybné číslovky majú osobitné skloňovanie, iné sa skloňujú ako podstatné alebo prídavné mená, ďalšie sú neohybné. Nie pri všetkých číslovkách preto môžeme určovať zvyčajné menné gramatické kategórie ako sú rod alebo pád. Gramatická kategória čísla sa bežne pri číslovkách neurčuje, lebo vyplýva z ich významu.

V školských úlohách je často potrebné, aby sme určili či ide o číslovku určitú alebo neurčitú, prípadne aby sme bližšie určili druh číslovky. Ak vieme určiť druh číslovky, spravidla si ľahko poradíme aj pri písaní y/i v koncovkách čísloviek.

Určiť číslovku vo vete alebo v texte je pomerne ľahké práve vďaka informácii o počte, druhu, či poradí, ktorú nám číslovka dáva. Ak je číselná informácia presná a dá sa zapísať konkrétnou číslicou (napr. 7, 7., 7x), je daná číslovka určitá (sedem, siedmy, sedemkrát). Ak je číselná informácia nepresná a nemožno ju zapísať konkrétnou číslicou, je daná číslovka neurčitá (napr. veľa, ostatná, posledné).

Pretože číslovky sú rozmanitá skupina slov, používame pri ich určovaní rozličné otázky, ktoré najlepšie zodpovedajú konkrétnemu druhu číslovky.

Skloňovanie čísloviek je rozmanité. Základné číslovky 1–4 majú osobitné skloňovanie, číslovky 5–99 sa skloňujú podľa vzoru päť (okrem čísloviek končiacich sa na -jeden, tie sú nesklonné). Číslovka 100 sa skloňuje ako podstatné meno podľa vzoru mesto, číslovka 1000 podľa vzoru stroj, číslovka 1 000 000 podľa vzoru dub.

Základné číslovky

Radové číslovky

Číselný význam čísloviek nám poskytuje informáciu o množstve, poradí, násobkoch a opakovaniach, počte druhov alebo častí celku a podobne. Podľa toho, čo presne číslovky označujú, sa delia na:

Sloveso (verbum) je slovný druh, ktorým pomenúva činnosť, dej (napr.: kráča, číta) alebo stav (napr.: vädne, bledne) osôb, zvierat, vecí. Môžeme tiež povedať, že slovesá vyjadrujú, čo osoby, zvieratá a veci robia alebo čo sa s nimi deje. Patria k ohybným plnovýznamovým slovným druhom, čo znamená, že môžu meniť svoj gramatický tvar, a to časovaním (napr.: kráčam, kráčaš, kráčame…).

Pri slovesách určujeme nasledujúce gramatické kategórie:

1. osoba a číslo (prvá, druhá, tretia; jednotné, množné)
2. rod (činný, trpný)
3. čas (minulý, prítomný, budúci)
4. spôsob (oznamovací, rozkazovací, podmieňovací)
5. vid (dokonavý, nedokonavý)

Od toho, či vieme pri slovesách určiť gramatické kategórie, sa odvíja slovesný tvar.

Viac informácií o delení slovies podľa iných kritérií nájdete na stránke o určovaní slovies.

Slovesá spoznáme podľa toho, že sa na ne pýtame otázkami: Čo robí? Čo sa deje? Slovesá sa môžu objavovať v určitom tvare, keď sú vyčasované, napr.: Pes skáče. Môžu mať však aj tvar neurčitku (infinitívu), keď sú zakončené na -ť, napr.: skákať.

Delenie slovies

Plnovýznamové a neplnovýznamové

Podľa toho, či nesú alebo nenesú plný význam, sa delia na dve skupiny:

• plnovýznamové slovesá – majú plný význam, a preto môžu stáť samostatne a tvoriť vetu (napr. písať, plávať). Delia sa na:

  • činnostné – pomenúvajú činnosti, deje (robiť, spať)
  • stavové – pomenúvajú procesy a stavy (blednúť, červenať sa)

• neplnovýznamové slovesá – samé osebe nemajú plný význam (napr. byť, môcť, vedieť, začať), na ten potrebujú pri sebe plnovýznamové slovo v neurčitku (viem písať, začnem plávať). Sú pomocníkmi pri tvorení výpovedí, preto ich voláme aj pomocné slovesá. Ak sa nespájajú s neurčitkom, môžu byť spojené s mennou časťou prísudku. Napr.:

  • sloveso byť + podstatné meno → som lekár
  • sloveso byť + prídavné meno → som šikovná

  Delia sa na:

  • fázové – pomenúvajú fázy deja (začať, prestať)
  • modálne – vyjadrujú povinnosť, možnosť, nutnosť (musieť, vedieť)
  • limitné – vyjadrujú koniec príprav, chystanie sa (ísť → ide kúpiť, mať → malo ho poraziť)
  • sponové – vyjadrujú stav (byť + príslovka → bolo veterno; byť + podstatné meno → je športovec)

Zvratné a nezvratné

Slovesá ďalej delíme podľa toho, či ich súčasťou je alebo nie je zámeno sa/si.

• zvratné slovesá – obsahujú zámeno sa/si. Napr.: prechádzať sa, dovoliť si
• nezvratné slovesá – neobsahujú zámeno sa/si. Napr.: prechádzať cez cestu, dovoliť jej to

Osobné a neosobné

Slovesá môžeme tiež deliť podľa toho, či poznáme vykonávateľa deja.

• osobné slovesá – poznáme toho, kto vykonáva dej (napr.: kohúty kikiríkajú, otec varí)
• neosobné slovesá – nepoznáme vykonávateľa deja; sú iba v 3. osobe (napr.: sneží, hrmí)

Líšia sa podľa toho, kto (čo) je vo vete podmetom.

Pomocou rodu slovies rozlišujeme, či podmet aktívne vykonáva dej alebo je ním iba zasiahnutý. Rozlišujeme činný a trpný rod.

• činný rod – podmet vykonáva činnosť (napr. Sestra sa oblieka.)
• trpný rod – podmet nevykonáva činnosť. Trpný rod sa delí na:
  • zvratný – obsahuje zvratné zámeno sa (napr. Dom sa stavia.)
  • nezvratný – obsahuje sloveso byť + trpné príčastie (napr. Dom je stavaný.)

Slovesný čas vyjadruje, kedy sa dej odohráva.

• minulý – dej sa odohráva v minulosti (napr. premýšľal som)
• prítomný – dej sa odohráva v prítomnosti (napr. premýšľam)
• budúci – dej sa odohráva v budúcnosti (napr. budem premýšľať)

Oznamovací spôsob vyjadruje reálny dej. Môžeme ho použiť vo všetkých troch časoch. Napr.:

• Leteli sme na dovolenku.
• Letíme na dovolenku.
• Poletíme na dovolenku.

Rozkazovací vyjadruje pokyn, rozkaz alebo zákaz. Môžeme ho utvoriť len v prítomnom čase a len pre 2. os. j. č. (napr. ty ťahaj) a mn. č. (vy ťahajte) a 1. os. mn. č. (my ťahajme).

Podmieňovací spôsob vyjadruje dej, ktorý by sa mohol (za určitých podmienok) uskutočniť. Tvoríme z minulého času plnovýznamového slovesa a častice by. Často ho používame na vyjadrenie želaní alebo zdvorilých žiadostí. Napr.:

• Chcela by som letieť na dovolenku.
• Keby sme mali peniaze, leteli by sme na dovolenku.
• Prispel by si mi na letenku, prosím?

Slovesný vid určuje, či je dej ukončený.

• dokonavé sloveso – vyjadruje, že slovesný dej je ukončený (napr.: ušiť, prípadne chcel by som ušiť)
• nedokonavé sloveso – vyjadruje, že dej je prebieha, je neuzavretý (napr.: šijem)

Slovesný tvar podľa určitosti

• určitý slovesný tvar – vieme pri slovese určiť všetky gramatické kategórie slovies (osoba, číslo…) (napr.: sedí, pracujú).
• neurčitý slovesný tvar – nevieme pri slovese určiť gramatické kategórie slovies, prípadne pri nich určujeme gramatické kategórie ako pri iných slovných druhoch (rod, číslo, pád, vzor). K neurčitým slovesným tvarom patrí: neurčitok, prechodník, činné príčastie minulé, činné príčastie prítomné, trpné príčastie, slovesné podstatné meno.

Slovesný tvar podľa zloženia

• jednoduchý slovesný tvar – je zväčša tvorený jedným slovom (napr. čítam, prečítaj, čítajúci).
  K jednoduchému slovesnému tvaru zaraďujeme i zvratné slovesá so zámenami sa, si (napr. prečítaj si), avšak iba v tom prípade, pokiaľ sloveso nie je v minulom čase.
• zložený slovesný tvar – je zväčša tvorený dvoma až viacerými slovami (napr. čítal by som, budem písať, bol by písal); prípadne je sloveso v minulom čase (v 3. os. jed. č. aj v 3. os. mn. č.), v ktorom sú len zložené tvary (napr. písal, čítali).

Príslovky (adverbiá) vyjadrujú okolnosti deja, vlastnosti slovies, prídavných mien alebo iných prísloviek, napríklad: dnes sa uvidíme, mimoriadne šikovný, veľmi dobre.

Príslovka je neohybný plnovýznamový slovný druh. To znamená, že sa neskloňuje ani nečasuje, ale má plný význam. Z tohto dôvodu sa pri príslovkách neurčujú gramatické kategórie.

Rozlišujeme niekoľko druhov prísloviek: miesta, času, spôsobu a príčiny.

Príslovky odvodené od stupňovateľných prídavných mien môžeme stupňovať.

Príslovky spoznáme podľa základných otázok: Kde? Kedy? Ako? Prečo? Odpovede nám ich potom pomáhajú rozdeliť do jednotlivých druhov.

Niektoré príslovky vznikli z prídavných mien príponami -y, -e, -o, napr. veselý → veselo, slovenský → po slovensky, dobrý → dobre.

Príslovky sa síce nedajú skloňovať ani časovať, ale niektoré príslovky, najmä tie, ktoré sú utvorené zo stupňovateľných prídavných mien, sa dajú stupňovať. Pri stupňovaní poznáme vždy tri stupne:

• 1. stupeň – pozitív
• 2. stupeň – komparatív (tvoríme pomocou prípony -šie)
• 3. stupeň – superlatív (tvoríme pomocou predpony naj- a prípony -šie)

Druhy stupňovania

Existujú rôzne druhy stupňovania:

• pravidelné – pri stupňovaní sa nemení koreň slova, napr.:

  • 1. stupeň – mil-o
  • 2. stupeň – mil-šie
  • 3. stupeň – naj-milšie

• nepravidelné – pri stupňovaní sa mení koreň slova, napr.:

  • 1. stupeň – zl-e
  • 2. stupeň – hor-šie
  • 3. stupeň – naj-horšie

• stupňovanie opisom – pri stupňovaní sa tvar príslovky nemení. Stupňujú sa len pomocné slová, napr. viac, menej, najviac, najmenej…, napr.:

  • 1. stupeň – úprimne / rýchlo
  • 2. stupeň – viac úprimne / menej rýchlo
  • 3. stupeň – najviac úprimne / najmenej rýchlo

Predložky (prepozície) vyjadrujú vzťahy medzi slovami. Spájajú sa s podstatnými menami (napr. na stole), zámenami (napr. na mne) a číslovkami (napr. po prvé) vo všetkých pádoch okrem nominatívu.

Predložky sú neohybný neplnovýznamový slovný druh. To znamená, že sa neohýbajú a samostatne nemajú plný význam. Z tohto dôvodu pri nich neurčujeme gramatické kategórie a nemajú vetnočlenskú platnosť.

Často precvičovanou témou spojenou s predložkami je správny výber predložiek s/z.

Predložky sú neohybné, neplnovýznamové slová, ktoré stoja pred podstatným menom, zámenom alebo číslovkou a spájajú sa s nimi, čím vytvárajú medzi nimi významový vzťah. Napríklad:

• kniha zo stola – predložka zo vyjadruje vzťah pôvodu, kniha bola odobratá zo stola;
• kniha na stole – predložka na poukazuje na miesto, kde sa kniha nachádza;
• kniha pre mamu – predložka pre vyjadruje, komu je kniha určená.

Pri určovaní predložky sa zameriavame najmä na to, či sa neohybné slovo, ktoré považujeme za predložku, viaže s podstatným menom, zámenom alebo číslovkou a vytvára s nimi významový vzťah. Predložka je vždy pred niečím.

Okrem cvičení v tejto kategórii si môžete precvičiť aj určovanie predložiek spolu s inými neohybnými slovnými druhmi.

Delenie predložiek

Aby sme vedeli predložky správne určiť, potrebujeme poznať aj ich delenie. Niektoré predložky sú vždy predložkami, avšak niektoré môžu mať v inej vete úplne odlišnú funkciu, resp. môžu vystupovať ako iný slovný druh.

Predložky rozdeľujeme (podľa ich funkcie) na prvotné a druhotné.

Prvotné – sú vždy iba predložkami, nemôžu byť iným slovným druhom. Delia sa na:

• jednoduché – s, po, pri, na, pod,…
• zložené – popri, spomedzi, popod,…

Druhotné – v inom postavení (v inej vete) môžu byť iným slovným druhom.

Druhotné predložky vznikli:

• z podstatných mien: vinou nás, vďaka tebe, začiatkom roka,…
• z prísloviek: okolo domu, hore kopcom, vôkol nás, blízko teba,…
• zo slovies: nehľadiac na výsledky, v porovnaní s tebou

Predložky sa viažu, spájajú s podstatným menom, zámenom a číslovkou vo všetkých pádoch okrem nominatívu.

Môžu sa spájať :

-s jedným pádom:

-s dvoma pádmi:

-s tromi pádmi:

Spojky (konjunkcie) sú slová, ktoré spájajú slová (Michal a Zuzka) alebo vety (Michal číta knihu a Zuzka píše list.)

Spojky sú neohybný neplnovýznamový slovný druh. To znamená, že sa neohýbajú a samostatne nemajú plný význam. Z tohto dôvodu pri nich neurčujeme gramatické kategórie a nemajú vetnočlenskú platnosť.

Spojky sú neohybné, neplnovýznamové slová, ktoré spájajú slová alebo vety.

Napr.:

• Žiaci i rodičia sa na výlete veľmi zabávali. Navštívili zoo aj nákupné centrum.
• V autobuse si spievali a rozprávali vtipy. Všetci vedeli, že cesta bude veselá.

Porovnanie spojok a častíc

Pri určovaní, odlišovaní spojok od iných slovných druhov sa môže stať, že si ich zameníme s časticami. Niekedy sa totiž stretávame so slovami, ktoré na prvý pohľad vyzerajú ako spojky, no v skutočnosti nespájajú slová ani vety, ale iba zdôrazňujú význam slova alebo celej vety. Takéto slová preto nemôžeme považovať za spojky.

Delenie spojok

Spojky sa podľa vzťahu medzi jednotlivými slovami a vetami v súvetiach delia na priraďovacie a podraďovacie spojky.

• Priraďovacie spojky spájajú slová alebo vety, ktoré sú vzájomne rovnocenné. Žiadna z viet nie je závislá od druhej a môžu stáť samostatne. Priraďovacie spojky sa delia na zlučovacie, stupňovacie, vylučovacie a odporovacie.
• Podraďovacie spojky spájajú slová alebo vety, ktoré nie sú v rovnocennom vzťahu. Pri spojení dvoch viet, vždy ide o spojenie hlavnej vety s vedľajšou vetou. Vedľajšia veta je závislá od hlavnej vety a bez nej nemá úplný význam.

Od druhov spojok sa následne odvíja písanie čiarok v súvetiach.

Častice (partikuly) sú slová, ktoré vyjadrujú osobný postoj hovoriaceho k výpovedi. Ich hlavnou úlohou nie je pomenúvať javy, ale vyjadrovať približnosť, presnosť, istotu, možnosť, pochybnosť a pod. Napr.

• Má len päť eur. (Má málo eur.)
• Má až päť eur. (Má veľa eur.)
• Má asi päť eur. (Má približne päť eur.)
  
• Má určite päť eur. (Má istotne päť eur.)

Častice sú neohybný neplnovýznamový slovný druh. To znamená, že sa neohýbajú a samostatne nemajú plný význam. Z tohto dôvodu pri nich neurčujeme gramatické kategórie a nemajú vetnočlenskú platnosť.

Určovanie častíc

Častice sú neohybné, neplnovýznamové slová, ktoré vyjadrujú postoj hovoriaceho, vyjadrujú približnosť, istotu, možnosť a pod. Pri určovaní, odlišovaní častíc od iných slovných druhov sa môže stať, že si ich zameníme s inými slovnými druhmi:

Delenie častíc

Častice sa podľa toho, či vyjadrujú postoj k celej výpovedi alebo len k jej časti, delia na uvádzacie a vytyčovacie častice.

Uvádzacie častice uvádzajú celú výpoveď; ich základná poloha je často na začiatku výpovede. Vyjadrujú postoj k celej výpovedi, nie len k jej časti. Napr. A bol to on!

Vytyčovacie častice vytyčujú, zdôrazňujú význam slova vo vete alebo len jej časti; ich poloha je viazaná na konkrétne vytyčované slovo, respektíve časť vety. Vyjadrujú postoj hovoriaceho k časti výpovede. Napr. Čo sú to za reči!

Citoslovcia (interjekcie) sú slová, ktoré vyjadrujú nielen city a vôľu, ale napodobňujú aj zvuky zvierat a vecí. Niektoré citoslovcia vyjadrujú i pozdravy pri nadviazaní kontaktu. Napr.:

• Juj, to je krása! (vyjadrenie citu – radosti)
• Heš, sliepky! (vyjadrenie vôle – výzva k pohybu)
• Tik-tak, ozývajú sa hodiny. (napodobenie zvuku hodín)
• Ahoj, mami! (vyjadrenie pozdravu)

Citoslovcia sú neohybný neplnovýznamový slovný druh. To znamená, že sa neohýbajú a samostatne nemajú plný význam. Z tohto dôvodu pri nich neurčujeme gramatické kategórie.

Citoslovcia spravidla nemajú vetnočlenskú platnosť. Často sú oddelené čiarkou. Napr.: Čľup, žaba skočila do vody.

Výnimočne však môžu plniť funkciu prísudku alebo iných vetných členov. Vtedy pri nich nepíšeme čiarku. Napr.:

• prísudok: Žaba čľup do vody.
• podmet: Buch sa ozývalo do diaľky.

Určovanie citosloviec

Citoslovcia sú neohybné neplnovýznamové slová.

Spoznáme ich podľa toho, že sú silno citovo zafarbené a často sú viazané na konkrétnu situáciu. Pri určovaní si ich niekedy môžeme zameniť s inými slovnými druhmi, najmä ak vznikli ich zmeravením. Zmeravenie je akoby stuhnutie ohybného slovného druhu (napr. podstatného mena), ktoré týmto javom stratí svoje gramatické kategórie, a tak vznikne nový slovný druh, napr. citoslovce. Napr.:

• s Bohom – predložka + podstatné meno
• zbohom – zmeravené citoslovce

Delenie citosloviec

Citoslovcia delíme podľa ich významu na:

• vlastné citoslovcia:
  • citové – vyjadrujú pocity, nálady a emócie (napr. radosť, hnev, žiaľ, úzkosť, strach, začudovanie…). Napr. ach, ej, juj, och, fuj, jaj, joj…
  • vôľové – vyjadrujú vôľu hovoriaceho, niekoho na niečo pobádajú alebo na niečo upozorňujú (napr. výzva k pohybu, prosba o ticho, upútanie pozornosti…) Napr. hľa, heš, aha, hijó, haló…
• zvukomalebné citoslovcia (onomatopoje): napodobňujú zvuky prírody, zvierat, vecí. Napr. tik-tak, bim-bam, buch, klop, kikirikí, hav-hav, mňau…

V slovenskej gramatike rozoznávame 10 slovných druhov. Päť z nich vo vete mení svoj tvar podľa toho, aký význam práve vyjadrujú, a preto ich voláme ohybné slovné druhy.

Ohýbanie vidíme napríklad na podstatnom mene škrečok, ktoré sa v nasledujúcej vete vyskytuje v troch tvaroch, na zámene ten, ktoré v nej je v dvoch tvaroch, aj na slovese mať, ktoré je tam tiež v dvoch tvaroch:

Máme škrečka, a ten škrečok nevie, čo má jesť, čo len s tým škrečkom budeme robiť?

Podľa toho, o akom ohybnom slovnom druhu hovoríme, používame aj rozličné názvy pre označenie spôsobu, akým sa slovo ohýba, čiže tvorí jednotlivé tvary:

Ďalších päť slovných druhov svoj tvar nemení ani vtedy, keď ich postavíme na rozličné miesto vo vete, preto ich nazývame neohybné slovné druhy. Vidíme to napríklad na príslovke rýchlo nasledujúcej vete.

Škrečka sme chceli rýchlo odviezť autom k veterinárovi, ale na rýchlo idúce auto si rada posvieti polícia.